Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka

Transcription

1 Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka Stanislav Konečný, Spoločenskovedný ústav SAV, Košice, konecny@saske.sk KONEČNÝ, Stanislav. Ruthenians in Slovakia and issues of development their written language. Individual and Society, 2000, Vol. 3, No. 1. Outstanding issues Ruthenians literary language associated author with a specific ethnogenesis of this ethnic group. Presents a historical section of efforts to create a Rusyn literary language of contingent historical and linguistic terms. Gives an overview of the different language concepts and their evolution from the 17th century until 1989, distinguished Church-Slavonic, Russian, Ukrainian and accented base vocabulary and grammar Ruthenian population and ranks them the most important authorities that participated in the creation of various forms of Ruthenian language and for the promotion. Slovakia. Ruthenians. History. Language. Literary language concepts. Jednou z najdôležitejších stránok etnogenézy Rusínov na Slovensku bolo riešenie otázky ich spisovného (literárneho) jazyka. Ide o veľmi dôležitý problém každého národného hnutia, avšak v strednej Európe bol neraz i preceňovaný. Malým slovanským národom v tomto priestore často chýbali ďalšie národotvorné činitele, preto jazyková otázka bola v centre národných snáh. O Rusínoch na Slovensku to platí ešte o čosi viac. Na druhej strane, do istej miery zaráža skutočnosť, že napriek nespornému úsiliu viacerých generácii národných buditeľov problematika ich spisovného jazyka nebola vyriešená ani počas národného obrodenia, ani neskôr. Stala sa jedným z dezintegrujúcich faktorov elity rusínskej pospolitosti, ba je ním dodnes. Prvú skupinu príčin tvoria zložité sociálno-ekonomické, politické a kultúrne podmienky, ktoré karpatským Rusínom prekazili možnosť konštituovať sa ako moderný národ. Vzniku konzistentného národného vedomia Rusínov na Slovensku naviac bránili aj niektoré goografické a demografické faktory. Viaceré smery v národnej orientácii obyvateľstva spôsobili, že ani vektory hľadania národného literárneho jazyka nemohli byť rovnobežné. Pritom vzťah národa a jazyka je priamy a symetrický, ba reč často vystupuje ako hlavný integrujúci faktor národnouvedomovacieho a emancipačného hnutia. 1 Druhú kategóriu príčin predstavujú niektoré nepriaznivé okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili zameranosť, rýchlosť a výslednosť lingvistických procesov. Rusíni totiž žijú na rozhraní dvoch veľmi rozsiahlych jazykových areálov: západoslovanského a východoslovanského. Okrem slovenských a poľských vplyvov jazykovú situáciu komplikoval aj kontakt s neslovanskými jazykmi: maďarským, nemeckým a čiastočne i rumunským jazykom. Prirodzene, dochádzalo k interferencii fonetických, morfologických i lexikálnych prejavov. Preto sa jazyková vertikála rusínskych dialektov tvorila veľmi ťažko. Rozmanitosť rusínskych nárečí prekážala povýšeniu niektorého z nich na literárny jazyk. 2 Situácia tunajších Rusínov bola v tomto ohľade ešte zložitejšia, pretože na jazykovo veľmi zmiešanom a pestrom východnom Slovensku dochádzalo už v stredoveku k značnému premiešavaniu juhokarpatských a východoslovenských dialektov. Tento región možno totiž z dialektologického hľadiska rozdeliť na východnú časť (na východ od rieky Laborec), s východozemplínskym a západozemplínskym nárečím, a na západnú časť. Východné dialekty charakterizuje striedavý prízvuk, ktorý je typický pre ruské a ukrajinské nárečia. K západným dialektom patria nárečia makovické, šarišské a spišské, ktoré majú stály prízvuk na predposlednej slabike

2 Výskumy v tomto regióne realizovali viacerí bádatelia a ich výsledky boli často pertraktované najmä na prelome storočí (L. Niederle, O. Broch, V. Hnaťuk, S. Czambel, Š. Miššík, J. Škultéty, A. Bonkaló, F. Houdek, J. Polívka, N.N. Durnovo a i.), ale s nezmenšenou intenzitou pokračovali aj v ďalších desaťročiach (G. Gerovskij, V. Gancov, O. Zylinskyj, I. Paňkevič a i.). Väčšina odborníkov rusínske nárečia východného Slovenska a Zakarpatska oprávnene zaradila do tzv. karpatskej skupiny nárečí, ktorá má typické znaky jazykového pohraničia a odráža izolovanosť oblasti. Z týchto dôvodov rusínske nárečia severovýchodného Slovenska si tiež zachovali niektoré archaické črty, ktoré sú charakteristické pre celú karpatskú skupinu a v južnoukrajinských dialektoch sa nevyskytujú. Menej jednotne si lingvisti počínali pri zaradení karpatskej skupiny dialektov do širšieho celku. Niektorí bádatelia (A.I. Sobolevskij, O. Zylynskyj) ju priradili k severnoukrajinským nárečiam, hoci geograficky nesúvisia, iní (V. Gancov, I. Paňkevič) k južnoukrajinskej skupine či k jej západnoukrajinskej podskupine, ba O. Zylynskyj v nej hľadal aj vplyvy východnoukrajinských nárečí. G. Gerovskij zastával názor, že karpatská skupina nárečí je samostatnou a uvažoval o jej paralelách v severnoruskom (novgorodskom) nárečí. 4 Vzťahy medzi východnými a západnými vplyvmi na východe Slovenska boli tiež interpretované rôzne, zdá sa však, že kultúrnou prevahou a vyššou prestižou sa predsa len viac presadila slovenčina, hoci i slovenské nárečia prevzali viaceré rusinizmy a polonizmy. Prejavio sa to najmä vznikom zmiešaných nárečí a ďalšími svojráznymi jazykovými javmi, akým je napr. sotácke nárečie. 5 Pretrvávajúce pochybnosti o dignite rusínskeho jazyka viedli ku hľadania takého jazykového systému, ktorý by sa stal základom rusínskeho literárneho jazyka. Túto úlohu postupne plnil cirkevno - slovanský, ruský a ukrajinský jazyk. Treťou príčinou neúspechu snáh o všeobecne akceptovaný spisovný jazyk Rusínov na Slovensku boli silné vplyvy, ba aj politické tlaky veľmocí i regionálnych mocností, ktoré sa aj týmto spôsobom usilovali získať vplyv v geopoliticky exponovanom priestore pod Karpatami a na priľahlých územiach. Na tento významný aspekt historického vývoja v tomto regióne sa často zabúda. Začiatky rusínskej literárnej spisby spadajú do obdobia XVII. storočia, keď pod vplyvom reformácie vzrástla funkcia živého jazyka v priamej komunikácii i v písomnom styku. Staršie literárne pamiatky boli buď cudieho pôvodu alebo falzifikáty. Najstarším rukopisom viažucim sa k oblasti severovýchodného Slovenska bola Pieseň o obraze klokočovskom zložená neznámym autorom po oslobodení Viedne od Turkov roku Je paradoxné, že práve v tomto období aktéri cirkevného a kultúrneho života nebrali ohľad na spoločenské konvencie a politické súvislosti, ale počínali si pragmaticky. Preto aj prvé knihy pre Rusínov boli napísané jednoduchým, ľudovým rusínskym dialektom. Boli to práce vydané z iniciatívy biskupa J. de Camellisa. Išlo o Katechysys dlja naouky Ouhorskym ljudem zložennyj v preklade J. Kornického, ktorý je súčasne i autorom šlabikára (Boukvar jazyka Slavěnska Pisanii, čtenija učytisja choťaščim etc.). Obe publikácie vyšli v Trnave v rokoch 1698, resp Druhá etapa hľadania spisovného jazyka je spojená s prvými pokusmi o sformulovanie ideológie tunajších Ruthénov. Už v roku 1749 A.F. Kollár z Terchovej vypracoval elaborát Humillimum promemoria de ortu, progressu et in Hugaria incolatu gentis Ruthenicae, z ktorého vychádzal aj rodák z východného Slovenska J. Bazilovič v známej apologetickej práci z prelomu minulých storočí. 8 Ich obraz histórie Rusínov však neprekročil hranice mýtov a legiend. Pod vplyvom osvietenstva dochádzalo od polovice XVIII. storočia k rozvoja hospodárstva, verejenj správy i školstva. Vzrástla praktická potreba kultivovaného jazyka, ktorý by nebol len rečou ľudu, ale spĺňal aj nároky stále početnejšej vrstvy vzdelancov. I v rusínskom prostredí začal veľmi silne rezonovať panslavizmus, najmä v podobe koncepcie kultúrnej a jazykovej jednoty všetkých Slovanov. Keďže styky s Ruskom boli v tom čase len sporadické, ako základ literárneho jazyka sa núkala cirkevná slovančina. Snahy jednotlivých národov o vznik samostatných jazykov vnímali rusínski dejatelia ako škodlivý separatizmus. Priekopníkom tejto koncepcie bol rodák z Bukovca A. Kocak, ktorý vo svojich rukopisoch z gramatiky i v práci Slověnoruská gramatika (1788) ako základy jazyka pre Rusínov prezentoval pravidlá cirkevnej slovančiny podľa predlohy M. Smotrického z roku Uhro-ruský literárny jazyk bol svojráznou zmesou cirkevno-slovanského a miestneho ľudového jazyka, ktorý autori fakticky svojvoľne upravovali. Jeho hlavným reprezentantom bol kanonik I. Kutka, pôvodca prvého katechizmu pre ľud z roku 1803, ktorý sa len s malými doplnkami používal viac než 100 rokov. Tento neštandardný jazyk sa však postupne kultovoval, hlavne prostredníctvom spisovnej ruštiny. 10 Významným krokom na tomto úseku v uvedenom období bola práca M. Lučkaja Gramatica slavo-ruthena (Buda 1830). Autor cirkevnú slovančinu (sloveno-ruštinu) fakticky považoval za spisovnú normu živého jazyka karpatských Rusínov. Na tejto 179

3 , Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka platforme stál aj Ivan Fogarašši (Berežanin) známy svojou prácou Rus ko ouhorska ili madjarska hrammatyka (Wien 1833), ktorý si však uvedomoval rozdiely medzi rusínskym dialektom, cirkevnou slovančinou a ruštinou. 11 Uvedená alternatíva literárneho jazyka veľmi dlho prežívala, pretože cirkevná slovančina sa pri bežnej komunikácii nepoužívala a bolo ťažšie demonštrovať jej praktickú nevhodnosť. Krátko pred revolúciou sa hlavne v Prešove, v sídle novej diecézy, začal aktivizovať národno-kultúrny a literárny život, čo bolo najmä zásluhou národného buditeľa A.V. Duchnoviča. Symbolickým v tomto smere bolo vydanie jeho šlabikára Knyžycja čytaľnaja dlja načynajuščych (1847) v Budíne, ktorý bol vlastne prvou knihou určenou pre potreby širšej rusínskej verejnosti. 12 Prešovské centrum postupne, hoci len na určité obdobie, aktivitou predstihlo Užhorod aj národno - politickej oblasti. Dôležité bolo, že rusínski národovci mali podporu biskupa J. Gaganca a mnohé podnety čerpali zo slovenského národného hnutia. Dobré výsledky priniesla kultúrno-vzdelávacia činnosť národných buditeľov, aj keď sa tiež rozvíjala hlavne na báze gréckokatolíckej cirkvi. V oblasti literatúry preto očividne prevažovali katechizmy, biblia, modlitebné knižky, spevníky a kalendáre s nábožensko-výchovným a mravoučným obsahom. Zásluhou A.V. Duchnoviča vzniklo Literarnoje zavedenije Prjaševskoje, ktoré v rokoch vydalo 3 almanachy, kalendáre, ale aj učebnice. 13 Buditelia prijali myšlienku osobitného rusínskeho národa, ktorý je síce blízky Rusom a Malorusom (Ukrajincom), avšak nie je ich súčasťou. Preto sa hlásili k tzv. sloveno - ruštine, teda k cirkevno - slovanskému jazyku, ktorý nemal charakter živej reči. Jeho najtvrdším zástancom bol I.I. Rakovskij, kým A. Duchnovič do istej miery pripúšťal jeho doplňovanie prvkami ľudového jazyka. Práve vďaka vplyvu A. Duchnoviča sa skutočne na určitý čas ustálila zmes liturgického jazyka a dialektu, a to bez pevného systému, tzv. "jazyčie", ktoré bolo často málo zrozumiteľným. Zotrvávanie na cirkevnom jazyku malo aj svoj politický aspekt, pretože práve to demonštrovalo "ruskosť" všetkých gréckokatolíckych veriacich bez ohľadu na ich etnický pôvod. A. Duchnovič šlabikár síce napísal a svoju literárnu a edičnú činnosť viedol v rusínskom hovorovom jazyku, avšak v otázke spisovného jazyka bolo mu bližšie stanovisko J. Kollára než štúrovcov. Z tohto dôvodu postupne prešiel na cirkevno - slovanský, a pod vplyvom A. Dobrjanského a Ivana Rakovského na ruský jazyk. Ide najmä o jeho dielo Sokraščennaja grammatika pis mennago russkago jazyka, ktorá bola rusifikovaná I. Rakovským údajne bez autorovho vedomia. Túto verziu však spochybňuje fakt, že A. Duchnovič knihu sám inzeroval v Cerkovnoj gazete v roku Pravda, túto tendenciu vyvolali viac politické než jazykovedné dôvody. Rusínske národné obrodenie prebiehajúce v rokoch Bachovho absolutizmu a privozória malo totiž silne rusofilský charakter, ktorý vyplýval nielen z doktríny národných hnutí malých slovanských národov, ale aj z vtedajšieho postavenia Ruska v európskej politike. Rusínski predstavitelia sa v zmysle oktrojovanej ústavy zo 4. marca 1849 dožadovali ruských škôl v rusínskych okresoch, ruskej tlače i prekladov zákonodarných aktov. 15 Ruskú jazykovú normu do rusínskeho jazyka jednoznačne presadzovali gramatiky Kirila Sabova, I. Rakovského a Jevmenija Sabova, ako aj slovníky, ktorých autormi boli Alexander Mytrak a Jemeljan Kubek. Situácia sa zmenila po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Uhorská vláda v záujme integrity krajiny viac podporovala miestny rusínsky jazyk a odmietala tolerovať ruské vplyvy. Začali sa prekladať maďarské učebnice a vydávať slovníky s využitím hovorovej rusínčiny, najmä nížinných dialektov juhokarpatskej oblasti, ktoré boli zrozumiteľné aj Rusínom na Slovensku. Protagonistami v tomto smere boli najmä Vasyl Čopej a Mychal Vrabeľ. V. Čopej sa orientoval na ľudový jazyk z berežskej oblasti. Za rusínsko - maďarský slovník z roku 1883 dostal Fekésházyho cenu Uhorskej kráľovskej akadémie vied. Veľmi významnú úlohu v tomto smere zohral Augustín Vološin. Práve jemu však rusofili vyčítali príklon k verchovinskému nárečiu a vypúšťanie niektorých prípon pri skloňovaní. A. Vološin spolupracoval s vládnymi kruhmi a podporil návrh pridržiavať sa ľudového jazyka a etymologického pravopisu. Napokon, za svoju gramatiku vydanú v roku 1907 taktiež obdržal cenu akadémie. 16 Vološinove práce sa v niekoľkých edíciach používali aj po vzniku Československej republiky, v ktorej sa ocitlo 80 % uhorských Rusínov. Ruština ako spisovný jazyk rusínskej inteligencie si však udržala svoje postavenie v školách, hoci od roku 1879 sa na gymnáziach stala nepovinným predmetom. Vychádzali v nej takmer všetký periodiká, akými v tom čase boli Svet, Učiteľ, Novyj svet, Sova, Karpat, Cerkovnaja gazeta, ale i Listok, ktorý od roku

4 vydával E.A. Fencik. Pravda, išlo o ruský jazyk utvorený na základe cirkevno - slovanského jazyka a často doplnený miestnymi výrazmi, teda o karpatskú redakciu ruského jazyka. 17 Rusíni po vzniku Československa z hľadiska jazyka nemali rovnaké postavenie. Tí, ktorí žili na Podkarpatskej Rusi, mohli používať "miestny jazyk" ako druhý štátny jazyk, kým Rusíni na Slovensku predstavovali národnostnú menšinu oprávnenú, v zmysle jazykového zákona, oficiálne komunikovať v svojej reči len v súdnych okresoch, v ktorých tvorili najmenej 20 % obyvateľstva. 18 Československý štát do riešenia jazykovej otázky Rusínov priamo nezasahoval, je však sporné, či išlo o liberálny či oportunistický postoj. Vláda tento problém konzultovala s pražskou akadémiou vied už roku Tá uznala rusínské dialekty za ukrajinské, avšak otázku spisovného jazyka štát prenechal budúcemu autonómnemu snemu Podkarpatskej Rusi. Dôsledkom toho bolo 20-ročné obdobie boja politických strán, spolkov a záujmových skupín o ráz spisovného jazyka všetkých Rusínov v krajine. 19 Rusínsky smer rátal s kodifikáciou niektorých dialektov na spisovný rusínsky jazyk. Opieral sa o jazykovú prax na rusínskych školách z konca XIX. a začiatku XX. storočia, ako aj o populárne gramatiky a čítanky A. Vološina, ktoré sa v novšších vydaniach používali aj naďalej. Jeho odporcovia však v akceptovaní verchovinského nárečia videli prvý krok k ukrajinizácii jazyka. Argumentovali tým, že takáto ortoepia by vyhovovala len Verchovincom a Huculom, ktorí tvorili len 15 % obyvateľstva Podkarpatska. Rusíni na Slovensku sa preto snažili o ďalšiu rusifikáciu jazyka, kým ľud z južnej časti horného Potisia svoju reč značne zmaďarizoval. 20 Dňa 13. januára 1920 sa na konferencii v Prešove konala anketa profesorov, ktorí sa vyslovili za utvorenie osobitného jazyka. Autori učebníc mali vychádzať z ľudovej reči, avšak prevziať terminológiu a prispôsobiť ju gramatike ruského jazyka. 21 Najsilnejšie pozície získal tak od začiatku karpatoruský jazyk. Bol to vlastne ruský jazyk doplnený množstvom dialektizmov. Autorom šlabikára a čítanky bol I. Kizak už na začiatku dvadsiatych rokov. 22 Gramatiku tohto jazyka napísal Alexander Sedlák v roku 1920 a vydal v Prešove pod názvom Grammatika russkago jazyka dlja narodnych škoľ jeparchii Prjaševskoj. Jej základom bola ruská gramatika z predrevolučného obdobia s etymologickým pravopisom využívajúcim 35 písmen, okrem iného aj jery, fitu, je, obrátené e a tvrdý znak. Vo výslovnosti sa užívali miestne formy, slovná zásoba pochádzala z ruštiny i dialektu a gramatické pravidlá z ruského a čiastočne i ukrajinského jazyka, vrátane viacerých archaických tvarov a prípon. Táto reč sa dostala do škôl a oficiálne sa nazývala "russkou". V skutočnosti išlo o zmes nárečových, ruských a cirkevno - slovanských jazykových prvkov, ktoré označujeme termínom "jazyčie". Jazyčie možno považovať za istý pokus o vytvorenie osobitného jazyka, ktorý síce vychádzal z bežnej praxe, nebol však pôvodný a všeobecne akceptovaný. Súčasne tiež nepriamo vyjadroval ideu, že tunajší Rusíni predstavujú osobitný východoslovanský národ a v tomto zmysle sa dištancujú od Rusov i Ukrajincov. 23 Rusínsky prúd na Slovensku podporoval hlavne biskup P.P. Gojdič, ktorý odmietal ruský i ukrajinský jazyk a v ľudovom dialekte hľadal základ budúceho rusínskeho jazyka. V tomto zmysle uvažoval aj o šarištine, čo však z hľadiska pozície vtedajšej Podkarpatskej Rusi nebolo prijateľné. 24 Rosofilský prúd reprezentovali stúpenci A. Duchnoviča, ktorých spisovnou normou sa stala gramatika redigovaná Evmenijom Sabovom z roku 1924, ktorej pôvodcom bol emigrant Alexander Grigorjev. 25 Na ňu nadväzovali aj ďalšie práce tohto druhu, ktorých autormi boli M.I. Vasilenko, I. Doboš, P. Fedor, M. Mikita a ďalší. Rusky orientovaná inteligencia na Slovensku zvlášť negatívny postoj zaujímala k ukrajinofilským tendenciám pri riešení jazykovej otázky Rusínov v Československu, ktoré boli neraz so značným porozumením prijímané, ba nepriamo i podporované Prahou. Najvyššie vládne miesta totiž ukrajinizovanie menšiny považovali za menšie zlo, pretože Ukrajinu zovretú Ruskom, Poľskom i spojeneckým Rumunskom pokladali za menej nebezpečnú pre celistvosť Československa než eventuálne imperiálne ambície jednotného Ruska. V rusínskom smere zase tradične videla, niekedy aj oprávnene, záujmy Maďarska. Ruský smer na svoju obranu využíval autoritu dr. A. Beskida, vtedy predsedu Centrálnej Karpatoruskej národnej rady, ktorý voči ukrajinofilským prejavom rozhodne vystupoval na vládnych miestach i v rusínskej a českej tlači. Dňa 30. júna 1919 vyhlásil, že nikým a za nič si Rusíni do škôl a úradov nedajú vnútiť "iskustvenno obezobražennyj ukrainskij žargon, pečaľno izvestnuju "avstriacko"- poľskuju fonetyku Smaľ-Stockago i Vasyľka," 26 Jeden z najčastejších argumentov ukrajinského smeru - vyjadrenie Petrohradskej akadémie vied z roku 1904 o samostatnosti 181

5 , Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka maloruského jazyka - rusofili spochybňovali tým, že v subkomisii ruskej akadémie chýbali takí významní slavisti ako predseda slovesného oddelenia A.I. Sobolevskij a akademik Lamanskij. Na druhej strane, na rozhodovaní sa podieľali členovia fyzikálno - matematického oddelenia Korsche a Zalman, ktorí boli nemeckej národnosti. 27 Predstavitelia ruského smeru vystupovali jednoznačne za zavedenie ruského literárneho jazyka ako spisovnej reči miestnych Rusínov, hlavne v písomnom styku. Pravda, plne tolerovali, zvlášť pri ústnej forme, aj užitie niektorých miestnych, nárečových gramatických tvarov a fonetických zvláštností. Skupina haličských emigrantov za podpory miestnych ukrajinofilsky orientrovaných aktivistov presadzovala za spisovný jazyk Rusínov ukrajinčinu. Opierala sa o čítanky pre stredné školy, ktoré vypracoval V. Byrčak a o gramatiku I. Paňkeviča, hoci využívala ešte tradičný etymologický pravopis. Paňkevičova gramatika vychádzala z verchovinských dialektov, blízkych haličskej ukrajinčine. I. Paňkevič rusínske dialekty jednoznačne zaradil k ukrajinčine, pričom odlišnosti vysvetľoval zachovaním niektorých starobylých jazykových foriem v dôsledku zabrzdenia jazykových procesov v horskom teréne. Zvlášť sa dištancoval od veľkoruského jazyka a uviedol hlavné rozdiely medzi ukrajinčinou a ruštinou. Podľa neho ukrajinskému jazyku chýba palatalizácia, akanie, jotovanie a redukcia, pričom sa zmenila výslovnosť e a i. I. Paňkevič tiež odmietol ideu o blízkosti rusínčiny a cirkevno-slovanského jazyka, ktorá sa vraj zakladá len na zachovaní jery, na niektorých morfologických znakoch a časti lexiky, čo považoval len za prejav konzervativiumu. Na druhej strane musel priznať niektoré zvláštnosti rusínskych dialektov oproti ukrajinskému jazyku. Ide najmä o zníženie artikulačnej základne, o zúženie e pred nasledujúcou mäkkou slabikou a o zachovanie prechodných hlások pri premene o a e v i. 28 V tridsiatych rokoch vyšli už učebnice spisovnej ukrajinčiny s fonetickým pravopisom, ktorých autormi boli emigranti A. Štefan, I. Vasko a J. Nevrli. Ukrajinský prúd na Slovensku bol vtedy silne klerikálny. Podporovali ho biskup D. Njaradi, kanonici J. Ďulaj a E. Bihari, niektorí baziliáni, riaditelia škôl M. Macievyč a D. Zubrickyj, spisovateľka a publicistka I. Nevická a iní. Hovorili si síce Rusíni, považovali sa však za Ukrajincov. Odmietali ruský jazyk ako návrat k pravosláviu. Ruštine tiež vyčítali cudzie, najmä nemecké a francúzske lexikálne prvky. Presadzovali ukrajinskú výslovnosť, ktorú pokladali za blízku rusínskemu dialektu. Zápas troch koncepcií spisovného jazyka pre rusínske a ukrajinské obyvateľstvo na Slovensku sa vystupňoval v tridsiatych rokoch, hlavne v súvislosti s vývojom na Podkarpatskej Rusi. Pravda, do istej miery ho tlmil autonomistický program, ktorý spájal väčšinu tamojších politických strán a zoskupení. Na seriózne riešenie jazykového problému v napätej atmosfére vtedajšej doby ani na jednej strane nebolo dostatok času ani vôle. Tri vývinové línie národno - kultúrneho formovania Rusínov a Ukrajincov sa udržali aj v období slovenského štátu. Prirodzene, v nacionálnej forme uplatňovaný totalitný režim a ovzdušie druhej svetovej vojny zahnali početne i polticky oslabené národné hnutie miestnych Rusínov a Ukrajincov do zjavnej defenzívy. 29 Pod ochranou eparchie a s pomocou diplomacie i emigrácie sústredili sa Rusíni a Ukrajinci na obranu menšinového školstva a niekoľkých kultúrnych spolkov. Jazyková otázka sa dostala do úzadia, z ktorého vystupovala len v súvislosti s riešením otázok škôl, tlače, strán a návrhu na štatút rusínskej národnej skupiny. Obnovenie Československa a deklarovanie jeho slovanskej orientácie otvárali síce pred Rusínmi a Ukrajincami v republike nečakane veľké perpsektívy, do vývoja však zasiahla "vyššia" politika. Pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR a víťazstvo komunistov rozhodli o ukrajinskom národnom a jazykovom orientovaní aj Rusínov na Slovensku už pred februárom 1948, hoci rusko - ukrajinský bilingvizmus ešte niekoľko rokov dožíval. Nastolenie komunistického režimu len upevnilo a urýchlilo tento trend, ktorý sa prejavil postupnou ukrajinizáciou tlače, kultúrnych inštitícií a napokon školstva. Za týchto podmienok veľkoruská orientácia by bola absurdná a rusínska politicky nereálna. Pravda, rusinizmus na Slovensku i pod Karpatami po druhej svetovej vojne veľmi podstatne zmenil svoj obsah i národné, kultúrne a jazykové ciele. Stratil hungarizujúci aspekt z obdobia monarchie i ukrajinofilskú stránku, ktorú mal za prvej republiky. Predstavuje koncepciu, ktorá sa v minulosti označovala termínom "karpatoruská", vrátane jej národno - politických a jazykových dôsledkov. Štyridsať rokov panstva komunizmu výrazne poznačilo aj vývoj a charakter rusínskeho a ukrajinského obyvateľstva na Slovensku. Jeho početnosť klesla viac ako o polovicu, pričom asimilácia naďalej pokračuje. 182

6 Jednou z príčin regresívneho trendu bola aj účelová slovakizácia tých, ktorí odmietli ukrajinskú národnú identitu a ukrajinský spisovný jazyk na začiatku päťdesiatych rokov. 30 Hoci zavedenie ukrajinského literárneho jazyka a politická podpora ukrajinského školstva a kultúry v podmienkach socializmu nesporne mali aj pozitívne stránky, hodnotenie účelu, foriem, a najmä reálnych výsledkov tejto politiky ostáva otvorenou otázkou, na ktorú si každý musí odpovedať sám. 31 Poznámky : 1 DULIČENKO, A.D.: Literaturni jazik jak stredstvo etnjičnej orientaciji. In: Jugoslavo - Ruthenica. Roboti z ruskej filologiji. Novi Sad 1995, s SABOV, E.: Christomatija. Užhorod 1892, s GEROVSKIJ, G.: Istoričeskoje prošloje, narodnaja reč i narodnaja kuľtura Prjaševščiny. Prešov 1948, s Tamže, s , HÚSEK, J.: Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy. Praha 1925, s TICHÝ, F.: Písemnictví na Podkarpatské Rusi. In: Chmelař, J. - Klíma, S.- Nečas, J.(eds.): Podkarpatská Rus. Praha RUSINSKÝ, B.: Trnavská univerzita v službe unionistickej idey. In: Pamiatke Trnavskej univerzity Trnava 1935, s BAZILOVIČ, J.: Brevis notitia fundationis Theodori Koriatovits, olim ducis de Munkács. Košice HARAKSIM, Ľ.: K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku Bratislava 1961, s KADLEC, K.: Podkarpatská Rus. Přednáška konaná ve Státovědecké společnosti dne 21. května Praha 1920, s MAGOCSI, P.R. Rusínska jazyková otázka znovu nastolená. In: A New Slavic Language Is Born. The Rusyn Literary Language of Slovakia. (Zrodil sa nový slovanský jazyk. Rusínsky spisovný jazyk na Slovenku. New York 1996, s RYČALKA, M.: O.V. Duchnovyč, pedahoh i osvitnij dijač. Prešov 1959, s RUDLOVČÁKOVÁ, O.: Josif Hahanec i čotyry tovarystva zakarpats kych ukrajinciv. Dukľa, r. 44, č. 2, 5, s , resp SABOV, E.: Literární jazyk Podkarpatské Rusi. In: Podkarpatská Rus, c.d., s Požiadavky uhorských Rusínov a ich porovnanie s požiadavkami slovenskými. Die Presse, 1849, č. 251 z 21. októbra In: Rapant, D.: Slovenské povstanie roku Dejiny a dokumenty, diel IV, časť tretia, dokument č. 1328, s SABOV, E.: c.d., s Sobranie sočynenij Evgenija Andreevyča Fencyka II. Staťy. Užhorod 1932, s Pozri Sbírka zákonů a nařízení státu Československého, zákon č. 122/ MAGOCSI, P.R.: The Shaping of National Identity. Subcarpathian Rus, Cambridge - London 1979, s Pozri tiež Gajdoš, M. - Konečný, S. - Mušinka, M.: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku Prešov - Užhorod 1999, s SABOV, E.: c.d., s ŠTEC. M.: Boroťba za literaturnu movu ukrajinciv Schidnoji Slovaččyny v rr. In: Žovteň i ukrajins ka kuľtura. Prešov 1968, s MAGOCSI, P.R.: Rusínska jazyková otázka, c.d., s ŠTEC, M.: c.d., s Archiv Kanceláŕe presidenta republiky v Prahe (A KPR), sign. T 97/21, část V, kart. 34, spis č. T 1128/30. Rusínska otázka na Slovensku, s SABOV, E.I. (red.): Grammatika russkago jazyka dlja srednich učebnych zavedenij Podkarpatskoj Rusi. Užhorod BESKID, N.A.: Karpatskaja Rus. Prešov 1920, s Tamže, s PAŇKEVIČ, I.: Jazyková otázka v Podkarpatské Rusi. In: Podkarpatská Rus, c.d., s KOVÁČ, A.: Nacionaľna polityka Slovac koji Respubliky po vidnosenňu do rusyniv-ukrajinciv ( rr.). In: Žovteň i ukrajins ka kuľtura. Prešov KONEČNÝ, S.: Rusíni na Slovensku a ich národné vedomie v období socializmu. In: Gajdoš, M.- Konečný, S.(eds.): Etnické menšiny na Slovensko: história, súčasnosť, súvislosti. Košice 1997, s Pozri Gajdoš, M.: Rusíni (Ukrajinci) na Slovensku po roku K právnym, jazykovým a školským problémom. In: Gajdoš, M. - Konečný, S. (Eds.): Etnické minority na Slovensku. Košice 1997, s