ZÁKLADNÉ TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PRE ŠTÚDIUM GEOPOLITIKY

Transcription

1 Univerzita Mateja Bela Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov ZÁKLADNÉ TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PRE ŠTÚDIUM GEOPOLITIKY Rastislav KAZANSKÝ Radoslav IVANČÍK 2016 Banská Bystrica

2 2

3 Univerzita Mateja Bela Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov ZÁKLADNÉ TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PRE ŠTÚDIUM GEOPOLITIKY Rastislav KAZANSKÝ Radoslav IVANČÍK Učebné texty 2016 Banská Bystrica 3

4 Autori: doc. PhDr. Rastislav KAZANSKÝ, PhD. plk. gšt. Ing. Radoslav IVANČÍK, PhD. Názov: Základné teoretické východiská pre štúdium geopolitiky Vydavateľ: Belianum Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Recenzenti: prof. Ing. Pavel NEČAS, PhD., plukovník gšt. v zál. doc. Ing. Boris ĎURKECH, CSc., brigádny generál Publikácia bola spracovaná v rámci riešenia projektu Európskeho fondu regionálneho rozvoja (ERDF) prostredníctvom Operačného programu Výskum a vývoj (OP VaV) Centrum excelentnosti vytvorenie komplexnej stratégie medzinárodného krízového riadenia v medzinárodných vzťahoch, ITMS ISBN

5 Predslov Dynamický vývoj ľudskej spoločnosti v posledných dekádach priniesol a pod vplyvom neustále sa prehlbujúcej globalizácie stále prináša množstvo signifikantných zmien vo všetkých sférach spoločenského života. Nie všetky zmeny sú však pozitívne. Naopak, pozitíva v podobe nových vedeckých objavov, ďalšieho technického či technologického pokroku, demokratizácie, liberalizácie alebo internacionalizácie sú každodenne konfrontované s mnohými negatívami, ktoré sa prejavujú napríklad v podobe sociálnych, ekonomických, environmentálnych alebo bezpečnostných globálnych problémov ľudstva, raste (najmä) asymetrických bezpečnostných hrozieb, neklesajúcom počte vnútroštátnych a medzištátnych ozbrojených konfliktov alebo v ďalšom zvyšovaní napätia v medzinárodných vzťahoch. Po určitom období stagnácie, ktoré nasledovalo po skončení studenej vojny, keď medzinárodné vzťahy alebo bezpečnostná veda predstavovali jedny z najmenej zaujímavých vedných odborov, bohužiaľ, práve prehlbovanie vyššie uvedených negatívnych javov opätovne vzbudilo zvýšený dopyt o výskum v oblasti bezpečnosti a obrany štátu či politických vied, a zároveň podporilo záujem o štúdium politológie, medzinárodných vzťahov a taktiež geopolitiky a politickej geografie. Významným spôsobom sa tento trend prejavil aj na počte publikácií, štúdií a vedeckých či odborných článkov a ďalších prác zo zmienených oblastí. Napriek tomu, že aj v slovenských podmienkach vzniklo viacero vysoko kvalitných publikácií, naďalej existujú určité biele miesta, ktoré je potrebné postupne zapĺňať, resp. vzhľadom na už zmienenú vysokú dynamiku súčasného vývoja, aktualizovať. Aj preto sme sa rozhodli, že študentom, pedagógom i ďalším záujemcom prinesieme v tejto publikácii nielen známe a overené poznatky, ale aj najnovšie informácie, fakty a zistenia; a to predovšetkým z geopolitiky ako prierezového vedného odboru, ktorý sa zameriava na objasňovanie politických javov a procesov a pohyb moci a sily v priestorových dimenziách, a čiastočne aj z oblasti politológie, politickej geografie a medzinárodných vzťahov. 5

6 Publikácia je obsahovo rozdelená do štyroch kapitol, v ktorých sa postupne zaoberáme teoretickými východiskami skúmania geopolitiky ako vedného odboru, problematikou jej vymedzenia, definovania a vzájomných vťahov s geografiou a politickou geografiou, vymedzením základných kategórií geopolitiky a jej teoretickými zdrojmi v podobe nemeckej, anglosaskej, ruskej alebo francúzskej či inej geopolitiky. Nezabúdame ani na informácie o jej významných prúdoch ako sú mondealizmus, kontinentalizmus a panslavizmus alebo na novú či kritickú geopolitiku, ani na informácie o najvýznamnejších predstaviteľoch a dielach jednotlivých smerov geopolitického myslenia. Zároveň prinášame čitateľom pohľad na percepciu geopolitiky v podobe rôznych koncepcií, doktrín a stratégií, metód a analýz, politík a politických aktivít, alebo ako nástroja politickej a geografickej premeny sveta a spoločnosti. Jednotlivé kapitoly sú zakončené súborom otázok na opakovanie, ktoré smerujú k najdôležitejším údajom a informáciám obsiahnutým v danej kapitole, a ktoré by mali čitateľom pomôcť zhrnúť a utriediť si získané poznatky. Zároveň na konci každej kapitoly uvádzame prehľad odporúčanej literatúry, ktorým by sme chceli podnietiť prípadných záujemcov o ďalšie štúdium predmetnej problematiky. Vzhľadom k tomu, že publikácia je zameraná na riešenie špecifického obsahu vysokoškolskej prípravy, je možné ju využívať na štúdium najmä v prvých dvoch stupňoch vysokoškolského štúdia, predovšetkých v študijných odboroch zaoberajúcich sa problematikou medzinárodných vzťahov, politológiou a politickými vedami, a tiež v študijných odboroch zaoberajúcich sa problematikou bezpečnosti a obrany štátu a medzinárodného krízového manažmentu. Zároveň môže byť využitá v odborných alebo kariérnych kurzoch pre príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených zborov alebo civilných zamestnancov verejnej správy, ktorí sa zaoberajú problematikou medzinárodných vzťahov, národnej a medzinárodnej bezpečnosti, obrany a krízového manažmentu. Dodávame, že aj napriek snahe byť maximálne objektívni a neutrálni, sme si vedomí toho, že každý text, odborný aj neodborný, je ovplyvnený jeho autorom. A preto i keď v publikácii využívame poznatky viacerých renomovaných domácich i zahraničných odborníkov a opierame sa o množstvo najnovších dostupných údajov 6

7 a aktuálnych informácií, nepovažujeme naše odborné názory a hodnotenia za jediné správne, ale nechávame ich otvorené pre ďalšiu odbornú diskusiu podporenú ešte novšími a aktuálnejšími argumentmi a ešte hlbším štúdiom predmetnej problematiky. V čase už zmienenej globalizácie sú to totiž práve vzdelaní a kvalifikovaní ľudia, ktorých vedomosti, znalosti a schopnosti prijímať, analyzovať a využívať získané poznatky a informácie sú zdrojom konkurenčnej výhody a pilierom ďalšieho napredovania našej spoločnosti. Autori 7

8 OBSAH 1 Teoretické východiská skúmania geopolitiky ako vedného odboru Vymedzenie pojmu a definovanie geopolitiky Geopolitika ako vedný odbor Predmet skúmania a vnútorná štruktúra geopolitiky ako vedného odboru Vzájomný vzťah geopolitiky s geografiou a politickou geografiou Vymedzenie základných kategórií geopolitiky Geopolitický priestor Geopolitický aktér (štát) Geopolitické potreby a záujmy Geopolitická moc a sila Geopolitická rovnováha Teoretické zdroje pre štúdium geopolitiky Historické teoretické zdroje Nemecká geopolitika Anglosaská geopolitika Ruská geopolitika Francúzska geopolitika Geopolitika v ďalších krajinách sveta Japonská geopolitika Poľská geopolitika Talianska a španielska geopolitika Geopolitika v Latinskej Amerike Geopolitika v ostatných častiach sveta Panslavizmus Mondealizmus

9 3.9 Kontinentalizmus Nová geopolitika Kritická geopolitika Percepcie geopolitiky Geopolitika ako koncepcia, stratégia alebo doktrína Geopolitika ako metóda a analýza Geopolitika a jej postmoderné vnímanie Geopolitika ako politika a politická aktivita Geopolitika ako nástroj politickej a geografickej premeny sveta a spoločnosti Záver Zoznam obrázkov Zoznam použitej literatúry a zdrojov Zoznam použitých skratiek Menný register Vecný register

10 1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ SKÚMANIA GEOPOLITIKY AKO VEDNÉHO ODBORU 1.1 Vymedzenie pojmu a definovanie geopolitiky Dynamický vývoj ľudskej spoločnosti pod vplyvom globalizácie, procesy demokratizácie, liberalizácie a internacionalizácie (ale aj interdependencie), zvýšený počet vnútroštátnych a medzištátnych konfliktov, zlyhávajúcich štátov, rast (najmä) asymetrických bezpečnostných hrozieb, ako aj vojna proti terorizmu a ďalší rast napätia v medzinárodných vzťahoch spôsobili v prvej dekáde nového milénia obnovenie záujmu o štúdium politických vied, medzinárodných vzťahov a o rozvoj bezpečnostnej vedy. K renesancii politických vied a k potrebe vysvetlenia prebiehajúcich globálnych procesov spojených s výraznou transformáciou politickej, ekonomickej a priestorovej štruktúry sveta sa v posledných rokoch pridal aj zvýšený záujem o geopolitiku. Nejde pritom ale o vysvetľovanie politiky z pohľadu geografie alebo vysvetľovanie geografie z pohľadu politiky, ale o skúmanie, vysvetľovanie a analýzu politických procesov a javov a objasňovanie pohybu moci a sily politických aktérov v priestore. Snahou geopolitiky je teda skúmať politiku a jej pohyb v priestorových dimenziách. Na základe uvedeného možno geopolitiku charakterizovať ako prierezový vedný odbor, ktorého osobitnou metódou skúmania a objasňovania prírodnospoločených procesov a javov je priestorový prístup. Stojí za ním snaha analyzovať z priestorového hľadiska vzájomné vzťahy a pohyb rôznych politických síl v kontexte čoraz väčšej vzájomnej prepojenosti sveta v zmysle prehlbujúcej sa výmeny a toku informácií, kapitálu, tovarov a služieb, intenzívnejších sociálno-kultúrnych kontaktov a zvýšenej legálnej i nelegálnej migrácie obyvateľstva. Ak predmetom skúmania politológie je politika a predmetom skúmania teórie medzinárodných vzťahov sú vzájomné vzťahy štátov, tak predmetom skúmania geopolitiky sú politické procesy a javy v priestore. Vďaka tomu plní geopolitika vo vzťahu k politológii a medzinárodným vzťahom, ako aj k ďalším vedným odborom 10

11 veľmi dôležitú poznávaciu i metodologickú funkciu. Napríklad politológia môže využívaním poznatkov z geopolitiky oveľa hlbšie, komplexnejšie, systematickejšie a objektívnejšie skúmať zložité spoločenské, ale predovšetkým politické javy a procesy prebiehajúce na globálnej, makroregionálnej, štátnej i lokálnej úrovni. Samotný pojem geopolitika je odvodený z gréckych slov geo (γεω zem) a politikí (πολιτική politika) γεωπολιτική, čo napovedá, že ide o vedný odbor, ktorý skúma vzťah zeme (priestoru) a štátu. Ako prvý ho použil v roku 1899 švédsky politológ a politik Johan Rudolf Kjellén ( ), ktorý definoval geopolitiku ako vedu o štáte ako geografickom organizme, alebo jave v priestore. Za zakladateľa geopolitiky, hoci sám tento pojem nepoužíval, je považovaný Kjellénov učiteľ Fridrich Ratzel ( ), ktorý vo svojich prácach venovaných politickej geografii skúmal štáty ako organizmy. Štáty majú podľa neho svoj vlastný životný cyklus majú predpoklady rozširovať sa, expandovať, ale i zmenšovať sa, ba dokonca aj zanikať. Všeobecne známym sa stal pojem geopolitika začiatkom 20. storočia vďaka britskému geografovi Sirovi Halfordovi Johnovi Mackinderovi ( ), ktorý v roku 1904 predniesol v Kráľovskej geografickej spoločnosti a následne publikoval prednášku s názvom Geografická osa dejín, v ktorej tento pojem viackrát použil. Mackinder bol tiež považovaný za jedného zo zakladateľov geopolitiky a geostratégie. Geopolitika bola už od začiatku svojho vzniku považovaná za deterministickú vedu. Hlásala, že politika štátu je predurčená geografiou, pretože tá je, ako uvádza americký politológ rakúskeho pôvodu Robert Strausz-Hupé ( ), najmenej premenlivým faktorom ovplyvňujúcim politiku. Zároveň je to podľa neho preto, že kontúry krajiny, pláne, vrcholy hôr, oceány a údolia riek zostávajú v podstate nemenné... a geografické konflikty medzi štátmi pretrvávajú oveľa silnejšie než iné medzinárodné antagonizmy. Podľa autorov Grand Encyclopédie Larousse geopolitika zahŕňa štúdium vzťahov, ktoré spájajú štáty a ich politiky, vrátane zákonov prírody, považovaných v celom komplexe za rozhodujúce. Obsahom geopolitiky je teda štúdium vzťahov 11

12 medzi štátmi, politiky existujúcej medzi štátmi a prírodných úkazov, ktoré tieto vzťahy determinujú. V inej encyklopédii Brockhaus Enzyklopädie sa uvádza, že geopolitika je hraničnou vedou medzi štátovedou, históriou a geografiou, ktorá vychádza z politickej geografie, ale nie je s ňou identická. Geopolitika podľa tvorcov encyklopédie pôvodne vznikla ako štátoveda, ale postupne sa zmenila na aplikovanú politickú geografiu. Ďalšia encyklopédia Encyklopedia prawa miedzinarodowego i stosunków miedzinarodowych v súvislosti s pojmom geopolitika uvádza, že ide o smer politického myslenia, podľa ktorého je vývoj štátu determinovaný geografickými faktormi. V slovenskom Veľkom slovníku cudzích slov je geopolitika vymedzená ako snaha vysvetľovať pomery v štátoch a vzájomné vzťahy štátov ich zemepisnou polohou, alebo z toho plynúca teória o nutnosti posudzovať medzinárodné vzťahy z hľadiska zemepisných oblastí. Autori Slovníka spoločenských vied vysvetľujú geopolitiku ako teóriu podľa ktorej politiku štátu určujú jeho geografické a demografické podmienky. Zároveň poukazujú na evolučný vznik a rozvoj národov vo vzťahu k prostrediu. V českom Encyklopedickom slovníku je geopolitika prezentovaná ako spôsob definovania a realizácie národných, resp. štátnych záujmov a cieľov, odvodených zo vzťahov medzi politickými a geografickými faktormi. Nemecký generál, geograf a geopolitik Karl Ernst Haushofer ( ) prezentoval názor, že geopolitika predstavuje spojenie histórie, územného priestoru, a morálnych a fyzických zdrojov spoločenstva. Nemecko-americký geopolitik a geostratég Nicholas John Spykman ( ) zasa definoval geopolitiku ako pohyb sily a moci v geografickom priestore, pričom geografia podľa neho predstavuje najzákladnejší faktor v zahraničnej politike štátu, pretože je najstálejšia. 12

13 Podľa francúzskeho brigádneho generála a geopolitika Pierra Marie Galloisa ( ) predmetom geopolitiky je skúmanie vzťahov existujúcich medzi realizáciou politiky moci v medzinárodnom meradle a geografickým rámcom, v ktorom sa politika moci uskutočňuje. Austrálsky politológ Grant Ball chápe pod pojmom geopolitika vzťah medzi praxou politiky, mocou a geografickým priestorom, a Geoffrey Sloan ju považuje za vedu, ktorá sa usiluje vysvetľovať zákonitosti medzinárodných vzťahov pomocou geografie a primárne sa zaoberá témami, ktoré sa nachádzajú na rozhraní medzi sociálnym a prírodným prostredím človeka. Podľa britského vojenského historika Noela Geoffreyho Parkera (1943) pojem geopolitika predstavuje termín, ktorý vyjadruje zvláštny vzťah medzi politickou aktivitou a geografickým prostredím, v rámci ktorého sa daná politická aktivita uskutočňuje. Poľská politologička Teresa Łoś-Nowak (1945) považuje geopolitiku za teóriu, ktorá vysvetľuje politické javy geografickými činiteľmi. Jej krajan, politik, historik a geopolitik Leszek Moczulski (1930) zasa akcentuje geopolitiku ako formu, ktorá umožňuje postihnúť rôzne aspekty vplyvu geografických činiteľov na históriu. Geopolitiku pritom pokladá za vedu, ktorá syntetizuje časové a priestorové javy a ktorá leží na rozhraní geografie, histórie a politických vied. Spomedzi ruských autorov, geograf Vladimír Alexandrovič Kolosov (1953) charakterizoval geopolitiku ako vedu o vplyve geopriestoru na politické ciele a záujmy štátov, ktorá študuje závislosť vonkajšej politiky štátov a medzinárodných vzťahov od systému politických, vojensko-strategických, ekonomických, ekologických a iných vzťahov, podmienených geografickou polohou štátu a jeho regiónov a inými fyzicko-geografickými a ekonomicko-geografickými faktormi. Geopolitik a historik, profesor Kamaludin Seraždinovič Gadžijev (1940) zasa vníma geopolitiku ako vedný odbor, ktorého záujmom sú základné problémy súčasného svetového spoločenstva, ktoré nemožno abstrahovať od dislokácie a geografie konkrétnej krajiny alebo národa. 13

14 Český politológ Oskar Krejčí (1948) definuje geopolitiku ako teóriu, ktorá študuje zákonitosti vplyvu zemského povrchu na politiku štátov a zákonitosti pohybu sily v priestore. Podľa neho je výsledkom zjednotenia dvoch teoretickometodologických prístupov: a) geografického determinizmu, a b) sociálneho darwinizmu. Geografický determinizmus predstavuje súbor teórií a metodologických zásad, ktoré sa snažia vysvetliť vývoj a stav jednotlivých spoločností a štátov na základe zvláštností geografického prostredia, v ktorom sa nachádzajú, alebo aspoň niektorým z jeho činiteľov, ako je napríklad charakter pôdy, vodstva, fauny a flóry, nadmorská výška a jej výkyvy, nerastné bohatstvo, klimatické podmienky a pod. Zvláštny význam dodáva geografickému prostrediu ich stálosť a merateľnosť. Sociálny darwinizmus predstavuje sociologickú teóriu, podľa ktorej hlavnou hybnou silou spoločenského vývinu je boj o život a prírodný výber. Snaží sa vysvetliť sociálne správanie spoločnosti použitím pojmov prevzatých z biológie, zvlášť z Darwinovej teórie prirodzeného výberu, večného boja o život, o existenciu, o spoločnosti ako organizme a evolúcii. Podľa tejto teórie je každý štát nezávislý len dovtedy, dokedy má silu rozvíjať sa a napredovať bez pomoci iných. V súlade s touto koncepciou je rast (alebo rozpínavosť či rozširovanie územia) štátov vlastnosťou zdravého organizmu, je prirodzeným prejavom životaschopnosti. Zväčšovanie územia štátu nie je záležitosťou dohody, resp. záležitosťou spravodlivosti, ale súvisí s uplatňovaním prírodného zákona práva silnejšieho. Samotný pojem geopolitika chápe Krejčí ako štúdium minulosti, súčasnosti a budúcnosti pohybu moci štátov v priestore. Poukazuje pritom aj na odlišnosť pojmov geopolitika a geografia, pretože ako uvádza: Na žiadnom mieste v priestore nemožno stotožňovať geopolitické a geografické koordináty. Komplexnú charakteristiku geopolitiky ponúka slovenský politológ a filozof Štefan Volner (1952), ktorý hovorí o geopolitike ako o teoretickom systéme, ktorý odráža zákonitosti a tendencie pohybu sily a moci geopolitických aktérov v geopolitickom priestore; vzájomný vzťah medzi politikou geopolitických aktérov 14

15 a geopolitickým priestorom; zákonitosti a podmienky vývoja geopolitických faktorov a ich vplyv na mocenskú politiku aktérov, ich štruktúru a vzájomné vzťahy, a na pomer ich síl a moci. Geopolitika sa podľa neho opiera najmä o politickú geografiu, teóriu štátu a teóriu medzinárodných vzťahov. Je koncentrovaným vyjadrením, resp. špecifickou syntézou vzájomného dynamického pôsobenia geografického prostredia a politiky jednotlivých aktérov v systéme medzinárodných vzťahov. Ďalší významný slovenský autor, politický geograf Róbert Ištok (1957) definuje geopolitiku ako aplikovanú interdisciplinárnu oblasť štúdia, ktorá využívaním poznatkov z viacerých vedných disciplín, najmä z politológie a geografie, analyzuje správanie politických subjektov v priestore, pričom tieto analýzy vyúsťujú do vypracovania koncepcií, modelov a doktrín správania sa konkrétnych politických subjektov v konkrétnom priestore, čo nachádza odraz v konkrétnej politickej aktivite. Okrem vyššie uvedených definícií sa možno v odbornej literatúre stretnúť aj s množstvom viacerých ďalších definícií geopolitiky, ktoré sa viac či menej zhodujú s predloženými príkladmi. Možno sa však stretnúť aj s takými, ktoré napríklad hovoria, že geopolitika je politická aktivita spájaná s procesom členenia svetového priestoru rôznymi politickými subjektmi, alebo že to je politika, ktorej cieľom je členenie alebo organizácia priestoru. Z uvedeného vyplýva, že v súčasnosti neexistuje žiadna jednotná, všeobecná, unifikovaná a univerzálne akceptovaná definícia geopolitiky. Naopak, ako vidieť, existuje a používa sa množstvo rôznych definícií, ktoré odrážajú subjektívny pohľad jednotlivých autorov na predmetnú problematiku. Z iného uhla pohľadu sa totiž na geopolitiku díva politik, inak geograf, inak politológ a inak vojak alebo bezpečnostný expert či odborník z oblasti medzinárodných vzťahov. Napriek týmto faktom by sme sa v závere tejto časti publikácie mohli zhodnúť na tom, že v prípade geopolitiky ide o prierezový vedný odbor využívajúci poznatky z viacerých ďalších vedných odborov, predovšetkým z politológie, geografie a medzinárodných vzťahov, ktorý sa zameriava na objasňovanie politických javov a procesov a pohybov moci a sily v priestore. 15

16 1.2 Geopolitika ako vedný odbor Geopolitiku možno skúmať z viacerých aspektov: a) genetického, b) historického, a c) systémového. Prvým z nich je genetický aspekt, pri ktorom hľadáme odpoveď na otázky vzniku geopolitiky a jej konštituovania ako samostatného vedného odboru. Genetický aspekt umožňuje odhaľovať jednotlivé tendencie vývoja geopolitiky, vznik, fungovanie, rozvoj i zánik konkrétnych geopolitických teórií, názorov a pojmov. Keďže geopolitika sa pohybuje na rozhraní dvoch iných vedných odborov: politológie a geografie, možno ju vo vzťahu k týmto dvom uvedeným vedám vymedziť ako hraničný, prierezový vedný odbor, ktorý vzniká v prieniku teórie politiky (politológie), zahŕňajúcej teóriu medzinárodných vzťahov a teóriu štátu, a vedného odboru geografia (obrázok 1). Prírodné vedy GEOPOLITIKA Spoločenské vedy Geografia Teória medzinárodných vzťahov Teória štátu Politológia Obrázok 1 Miesto geopolitiky ako vedného odboru v systéme vedy 16

17 S genetickým aspektom súvisí aspekt historický, pri ktorom možno sledovať proces vývoja geopolitiky v čase (v priebehu histórie) od Kjelléna až po súčasnosť a rozvoj a prínos jednotlivých predstaviteľov, škôl a smerov na poli teórie geopolitiky. Určujúcim aspektom skúmania geopolitiky ako vedného odboru je systémový aspekt. Z tohto pohľadu vystupuje geopolitika ako teoretický systém, samostatný vedný odbor, ktorý by mal mať (podobne ako ostatné vedné odbory) exaktne definovaný vlastný predmet skúmania, vlastné pojmy a funkcie. Z hľadiska systémového aspektu, resp. systému vied ako celku, sa možno na geopolitiku nazerať ako na vedný odbor, ktorý svojim zameraním patrí do oblasti spoločenských vied, pretože sa vzťahuje na politiku, ale aj do oblasti prírodných vied, pretože sa vzťahuje na geografiu. Je teda zrejmé, že geopolitika ako hraničná veda patrí tak do oblasti spoločenských, ako aj prírodných vied. Okrem vyššie uvedených aspektov možno pri skúmaní geopolitiky využiť nasledujúce prístupy: a) systémovo-komunikatívny, b) systémovo-štruktúrny, a c) systémovo-funkčný. Systémovo-komunikatívny prístup umožňuje odhaliť a analyzovať širší prírodný a spoločenský systém, prostredie a okolie, ktoré na geopolitiku pôsobí, v rámci ktorého sa geopolitika pohybuje a v ktorom sa presadzuje, resp. vonkajšie podmienky a determinanty jej zrodu, fungovania a rozvoja. Umožňuje určiť miesto geopolitiky v širšom spoločenskom a prírodnom prostredí. Geopolitika ako prax je ovplyvňovaná celým radom vonkajších a vnútorných sociálnych, ekonomických, vedecko-technických, technologických, geografických, duchovných, morálnych, ekologických, vojenských, demografických a ďalších faktorov na najrôznejších úrovniach spoločenského života globálnej, kontinentálnej, regionálnej, národnej a štátnej (obrázok 2). Inými slovami, zmeny v prostredí (v okolí) väčšou či menšou mierou vplývajú na zmenu kvality, charakteru, funkcií, smeru a dynamiky vývoja predmetu geopolitiky, teda i na geopolitiku ako celok. 17

18 Spoločenské prostredie GEOPOLITIKA Globálna úroveň Kontinentálna úroveň Regionálna úroveň Národná úroveň Štátna úroveň Štát Prírodné prostredie Obrázok 2 Prehľad úrovní geopolitického prostredia (okolia) Systémovo-štruktúrny prístup umožňuje odhaliť a hlbšie analyzovať jednak vnútornú štruktúru geopolitiky, jej hlavné podsystémy, a jednak miesto základných komponentov geopolitiky a vzťahov medzi nimi. K základným komponentom vnútornej štruktúry geopolitiky (ako teoretického systému) patria: teórie, metódy, princípy, teoretické zákony, pojmy, kritériá, paradigmy, pravidlá, atď. K základným prvkom geopolitickej štruktúry patria: geopolitickí aktéri, geopolitické procesy, vzťahy, záujmy, normy, nástroje a pod. Systémovo-funkčný prístup pri skúmaní geopolitiky umožňuje odhaliť a hlbšie analyzovať jej úlohu a funkčné pôsobenie. Základnými a hlavnými funkciami geopolitiky, podobne ako každej inej vedy, sú poznávacia a metodologická. Geopolitika z hľadiska tohto prístupu vystupuje jednak ako základný nástroj poznávania, čím plní poznávaciu funkciu, a jednak ako návod na jej teoretické uchopenie a pretváranie reality, t.j. návod na konanie geopolitických aktérov, čím plní metodologickú funkciu. V prípade geopolitiky možno hovoriť ešte o ďalšej významnej funkcii, a to syntetizujúcej, ktorá umožňuje vznik aplikovanej geopolitiky, to znamená syntézu geopolitiky ako teórie a praxe. 18

19 1.3 Predmet skúmania a vnútorná štruktúra geopolitiky ako vedného odboru Pri analýze odbornej literatúry možno zistiť, že predmet skúmania geopolitiky ako vedného odboru je v nej definovaný na jednej strane buď veľmi všeobecne, napríklad že predmetom skúmania geopolitiky je štát, alebo na druhej strane zasa veľmi úzko, či už z hľadiska historického, politického alebo teórie medzinárodných vzťahov a pod., čo vidieť najmä u tých autorov, ktorých zaujíma praktická stránka skúmania. Nie je teda vymedzené jeho špecifikum, pretože štát ako predmet svojho skúmania môže definovať aj veda o štáte. Na predmet skúmania geopolitiky, ako uvádza Štefan Volner, preto treba pozerať oveľa komplexnejšie. Napríklad britsko-americký profesor medzinárodných vzťahov Colin S. Gray (1943) predmet skúmania geopolitiky vymedzuje ako teóriu, ktorá skúma priestorové vzťahy a ich vplyv na tvorbu cieľov a stratégií zahraničnej a vnútornej politiky štátov. Toto jeho chápanie geopolitiky je naozaj komplexné a asi najbližšie zodpovedá špecifiku predmetu skúmania geopolitiky. K súčasnému vymedzeniu predmetu skúmania geopolitiky ako vedného odboru je nutné poznamenať, že sa najčastejšie vymedzuje vo vzťahu k teórii medzinárodných vzťahov. Vedci by sa preto v teórii mali sústrediť na to, aby definovali predmet skúmania geopolitiky s ohľadom na vyššie uvedené vymedzenie geopolitiky v systéme vied. Treba tiež pritom rozlišovať medzi predmetom skúmania geopolitiky a objektom skúmania geopolitiky. Z niektorých definícií geopolitiky je totiž zjavné, že predmet skúmania geopolitiky sa niekedy chápe veľmi zoširoka, na úrovni objektu skúmania geopolitiky, a niekedy zasa veľmi úzko, kedy je stotožňovaný napríklad s geostratégiou\f "b" štátu. Takéto poňatie predmetu skúmania geopolitiky je však podľa Volnera neadekvátne, pretože z neho nemožno odvodiť ašpiráciu geopolitiky byť vedeckou disciplínou. Predmetom skúmania geopolitiky je jednoznačne geopolitika štátu, kým objektom skúmania geopolitiky je štát a svetový systém medzinárodných vzťahov (obrázok 3). 19

20 Objekt skúmania geopolitiky Svetový medzinárodný systém Štát Predmet skúmania geopolitiky Geopolitika štátu Obrázok 3 Predmet a objekt skúmania geopolitiky Zo širšieho uhla pohľadu je teda predmetom skúmania geopolitiky geopolitika štátu. Z užšieho uhla pohľadu je predmetom skúmania geopolitiky: činnosť geopolitických aktérov, predovšetkým štátov ako suverénnych subjektov medzinárodných vzťahov, procesy geopolitického pôsobenia geopolitických aktérov, mocensko-politické vzťahy ako výsledok vzájomného geopolitického pôsobenia jednotlivých geopolitických aktérov, a geopolitický priestor, v ktorom daný štát existuje, pôsobí a uskutočňuje svoju geopolitiku. Z uvedeného vyplýva, že ďalší rozvoj geopolitiky ako vedného odboru nie je možný bez skúmania: geopolitických aktérov (predovšetkým štátov) ako určujúcich a hlavných subjektov, tvorcov, nositeľov a realizátorov geopolitiky, procesov geopolitického pôsobenia ako spôsobu realizácie geopolitických potrieb, záujmov a cieľov geopolitických aktérov, vzťahov ako výsledku vzájomného geopolitického pôsobenia jednotlivých geopolitických aktérov v medzinárodných vzťahoch, a 20

21 geopolitického priestoru, v ktorom daní aktéri pôsobia a snažia sa realizovať svoju geopolitiku. Hlbším skúmaním konkrétnych geopolitík jednotlivých geopolitických aktérov sa zisťuje najmä kvalita ich geopolitiky, pretože len tak sa dá určiť kvalitatívny rozdiel, teda to, čo jednotlivé geopolitiky od seba odlišuje. Vychádzajúc z vyššie definovaného predmetu skúmania geopolitiky potom možno skonštatovať, že hlavným obsahom skúmania je kvalita geopolitiky jej aktérov. Kvalita geopolitiky je pritom zjednotením dvoch protikladných momentov. Na jednej strane vystupuje ako schopnosť geopolitického aktéra (štátu) a jeho politiky mať (získavať, zachovávať si) určité vlastnosti (spôsobilosti), nachádzať sa v určitých stavoch a prechádzať určitými fázami, a na druhej strane spočíva v schopnosti geopolitického aktéra (štátu) udržať si procese zmien a jednotlivých fáz tieto vlastnosti. Vlastnosť geopolitiky predstavuje všetko to, čo geopolitika má. Svoj vnútorný základ má v samotnej podstate geopolitiky, teda type, mieste a úlohe aktéra vo vnútri celku, a vonkajší v tom, čím sa podstata, existencia a fungovanie aktéra prejavuje vo vzájomnom pôsobení s ostatnými geopolitickými aktérmi alebo geopolitikami iných štátov. Z tohto hľadiska podstata geopolitiky predstavuje súhrn vzájomných vzťahov medzi prírodou, konkrétnymi geografickými podmienkami, svetovým politickým systémom, spoločenským systémom, politickým systémom, štátnym systémom a geopolitikou aktéra (štátu). Podstata geopolitiky daného geopolitického aktéra je tak určená jej miestom, poslaním a funkciami v určitom prírodnom a spoločenskom celku. Miesto geopolitiky štátu v naznačenom celostnom prírodno-spoločenskom systéme, čiže aj v širšom geografickom a geopolitickom systéme, je podmienené celým radom vzťahov a vzájomných pôsobení s inými systémami, podsystémami a prvkami, ktoré tvoria daný systém. Z miesta, ktoré geopolitika zaujíma v tomto systéme, vyplývajú geopolitike špecifické funkcie a úlohy, ktoré plní alebo by mala plniť v tomto systéme. 21

22 Z hľadiska priestoru, v ktorom sa geopolitika realizuje ju možno rozčleniť na: a) vonkajšiu, ktorá sa týka medzištátnych vzťahov, čiže vzájomných vzťahov jednotlivých geopolitických aktérov (štátov) na medzinárodnej úrovni; b) vnútornú, ktorá sa vzťahuje na správanie politických subjektov v priestorovom vymedzení jedného štátu, pričom sa zaoberá ich záujmami a cieľmi nielen v oblasti zahraničnej, ale aj domácej (vnútornej) politiky; takýto prístup zdôrazňujúci vnútornú priestorovo-politickú štruktúru sa v posledných rokoch začína uplatňovať vo viacerých krajinách, pričom jeho základnou súčasťou je analýza a prognózy správania sa voličov v priestore. Z hľadiska priestorovej dimenzie alebo mierky, v ktorej sa geopolitika realizuje, ju možno rozčleniť na: a) globálnu geopolitiku, ktorej aktérmi sú globálne veľmoci (USA) a významné medzinárodné organizácie (napr. Organizácia spojených národov, Organizácia severoatlantickej zmluvy, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, atď.), ktorých cieľom je riešenie globálnych problémov ľudstva (ekonomických, sociálnych, environmentálnych a bezpečnostných), ochrana, obrana a presadzovanie kolektívnych záujmov, ale aj riešenie otázok udržania či dokonca posilnenia existujúceho hegemónneho postavenia; b) makroregionálnu geopolitiku, ktorej aktérmi sú významné regionálne medzinárodné organizácie, integračné zoskupenia (napr. Európska únia, Africká únia, Združenie národov juhovýchodnej Ázie, Severoamerická dohoda o voľnom obchode, Ázijsko-tichomorská hospodárska spolupráca, atď.) alebo významné konfesionálne spoločenstvá (kresťanstvo, islam, budhizmus, hinduizmus a pod.), ktorých cieľom je napríklad riešenie otázok posilnenia kultúrnej a hospodárskej spolupráce, stabilizácie, konkurencieschopnosti, atď.; c) štátnu geopolitiku, ktorej aktérmi sú štáty a riešenie vzájomných problémov, resp. spolupráce medzi štátmi; d) mikroregionálnu (lokálnu) geopolitiku, ktorej aktérmi sú provincie, regióny, mestá alebo menšiny s cieľom získania medzinárodnej subjektivity, podielu na moci, presadzovania subsidiarity, alebo prehĺbenia rôznych foriem vzájomne výhodnej spolupráce a vzťahov. 22

23 1.4 Vzájomný vzťah geopolitiky s geografiou a politickou geografiou Geografia a politická geografia predstavujú jeden z primárnych, kľúčových zdrojov geopolitiky, bez ktorého by geopolitika nebola geopolitikou, pretože jej dáva priestorový kontext. Kľúčové postavenie geografie vyplýva zo skutočnosti, že žiadna iná veda nezhromaždila a nedisponuje takým rozsahom poznatkov a údajov o štruktúre a vlastnostiach priestoru, ktoré sú rozhodujúce pri konštruovaní geopolitických koncepcií. Kľúčové miesto politickej geografie v geopolitickom myslení vyplýva z postavenia politickej geografie ako hraničnej vednej disciplíny, nachádzajúcej sa na mieste styku politológie a geografie. Významný ruský geograf a autor diela Politíčeskaja geografia pôsobiaci na Univerzite v Sankt Peterburgu Nikolaj Vladimirovič Kaledin o nej píše ako o vede o politických vzťahoch, ich vzniku a rozvoji vo forme geopolitických procesov, systémov a situácií. V rámci geopolitiky jej prisudzuje integrujúcu funkciu. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že prívlastok geopolitický sa nachádza vo viacerých kategóriách politickej geografie, napríklad geopolitický priestor, geopolitický problém, geopolitické záujmy, geopolitická situácia a pod. Široký vstup politickej geografie do geopolitického myslenia zabezpečujú aj priestorové smery a meradlá geopolitiky, nakoľko v súčasnosti okrem suchozemského a morského meradla v súvislosti s technologickým rozvojom má aj vzdušné a kozmické zameranie a nielen štátne, ale aj subštátne (lokálne), supraštátne (makroregionálne) a globálne meradlo. Geopolitika tak môže skúmať nielen určitý výsek z geopriestoru, ktorý možno nazvať geopolitický región, ale aj geopriestor ako celok v globálnom meradle. Vymedzenie geopolitického regiónu sa spravidla opiera o politické hranice. Z uvedeného vyplýva, že z priestorového aspektu možno analyzovať geopolitický vzťah štátov, ich častí, alebo zoskupenia štátov (v podobe geopolitických regiónov) voči ostatným častiam priestoru z hľadiska suchozemských, morských, vzdušných či kozmických záujmov. Najmä na analýzu prvých troch sú potrebné poznatky zintegrované v politickej geografii. 23

24 Politická geografia môže realizovať svoje postavenie kľúčového zdroja geopolitiky v dvoch rovinách: a) v prvej rovine zabezpečuje geopolitiku teoreticky, resp. metodicky. Ide najmä o zovšeobecňovanie empirických poznatkov vo forme základných téz o zákonoch a formách vzťahu medzi politickou činnosťou a priestorom a o metodických princípoch analýzy tohto vzťahu a jeho výsledkov. b) v druhej rovine informačnej zabezpečuje geopolitiku vedeckými poznatkami o konkrétnych výsekoch priestoru, ktoré sú analyzované vo vzťahu k politickej činnosti konkrétnych subjektov. Zahŕňajú hlavne podstatné vlastnosti a parametre týchto výsekov (geopolitických regiónov), ktoré určujú a ovplyvňujú tento vzťah. Britský geograf Ronald John Johnston (1941), autor publikácie The Dictionary of Human Geography a spoluautor publikácie Geographies of Global Change: Remapping the World in the Late Twentieth Century považuje za základnú úlohu politickej geografie výskum tých ekonomických a spoločenských konfliktov, ktoré sa sústreďujú v štáte a ktoré majú výrazné priestorové aspekty. Francúzsky geograf Jean Gottman ( ), autor veľkého množstva publikácií, napríklad La politique des Etats et leur géographie alebo The significance of territory sa prezentoval názorom, že politická geografia hľadá najoptimálnejší systém rozdelenia priestoru pre dosiahnutie politickej stability. Ak je teda skúmaný politický konflikt v priestore, mal by byť zároveň dodaný recept na jeho riešenie v podobe návrhu optimálnej organizácie konkrétneho priestoru, čím by sa v jeho vymedzení mala dosiahnuť politická stabilita. Iný známy francúzsky geograf a geopolitik Yves Lacoste (1929), zakladateľ geopolitického časopisu Hérodote, autor diela Geopolitical Dictionary, ako aj mnohých ďalších prác, v tejto súvislosti uvádza, že na zhodnotenie konfliktov kvôli komplikovanosti sporných faktorov politická geografia nestačí a preto sa objavuje geopolitika ako nová veda so svojimi vlastnými zákonmi a princípmi. Podľa významného slovenského geografa a politického geografa, profesora Roberta Ištoka (1957) pôsobiaceho na Katedre geografie a aplikovanej geoinformatiky Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, ak je geografia 24

25 považovaná za jeden z primárnych zdrojov informácií vo vzťahu ku geopolitike, potom politická geografia, ako jedna z jej subdisciplín, ponúka geopolitike aj modely riešenia, ktoré sú relevantné pre jednotlivé politické subjekty v rôznej miere. Geopoliticky zamerané práce sú v porovnaní s politickogeografickými viac angažované, straníckejšie a tým aj radikálnejšie. Kým výsledky politickogeografického výskumu sa opierajú o autoritu viac alebo menej nezávislého výskumníka, geopolitik koncipuje svoje závery spravidla v angažovanej pozícii k určitému subjektu (národu, štátu a pod.). Aj preto je osobnosť tvorcu koncepcie vždy kľúčovou otázkou v kontexte takých oblastí myslenia, ako je geopolitika. Podľa významného slovenského historika Milana Zemka ( ) tvorcovia geopolitiky musia mať ambíciu ovplyvňovať nositeľov štátnej moci. Preto sa geopolitické analýzy a postupy vypracovávajú zväčša z hľadiska pôsobenia konkrétneho politického subjektu v priestore. Môžu viesť aj k modelom obsahujúcim návody na vyvolanie konfliktu v záujme vytvorenia takého nového usporiadania priestoru, ktoré posilní postavenie daného politického subjektu. Úzky vzájomný vzťah geopolitiky a politickej geografie možno vyjadriť aj konštatovaním, že nie je možné si predstaviť, aby sa politickí geografi dobre neorientovali v geopolitike. Aj preto je geopolitická problematika súčasťou všetkých moderných politickogeografických príručiek a učebníc. Z hľadiska objektivity nemožno v týchto súvislostiach opomenúť, že vo svete sa vyskytujú aj také názory, podľa ktorých politická geografia je zároveň geopolitikou, alebo naopak, že geopolitika je súčasne politickou geografiou. Ako uvádza Ištok vo svojej monografii Politická geografia a geopolitika, niektorí autori považujú geopolitiku za politickú geografiu realizovanú v globálnom meradle, čím sa dajú prekonať obmedzenia dané štátom ako základnou územnou jednotkou pri výskume. O používaní termínu geopolitika podľa tohto tvrdenia rozhoduje iba meradlo celoplanetárne alebo makroregionálne v podobe kontinentu alebo panregiónu. Z ďalších názorov, napríklad Vladimír A. Kolosov a Nikolaj S. Mironenko z Geografického inštitútu Ruskej akadémie vied, autori známeho diela Geopolitika a Politíčeskaja geografia hovoria o geopolitike ako o politickej geografii, ktorá má do činenia s globálnou mierkou. Politická geografia je podľa nich skôr štátovednou 25

26 disciplínou, ktorá skúma zákonitosti priestorovo-politickej organizácie spoločnosti na úrovni štátov a regiónov. Podľa Ištoka by však takto interpretovaná geopolitika bola zbavená supraštátneho (makroregionálneho), štátneho i subštátneho (lokálneho) meradla svojich úvah a politická geografia by zasa strácala globálnu mierku výskumu. V prvej polovici 20. storočia sa pojmy politická geografia a geopolitika používali súbežne a takmer všetky významné vedecké osobnosti zaoberajúce sa politickou geografiou boli zároveň považované za významných teoretikov geopolitiky. Splývanie politickej geografie a geopolitiky sa presadilo najmä vo Francúzsku, pričom táto tendencia pretrváva dodnes v podobe zmiešavania pojmov politická geografia a geopolitika. V období po 2. svetovej vojne bola geopolitika (najmä nemecká) odsudzovaná na vystupovanie pod rúškom vedeckej politickej geografie a snahou prezentovať sa ako veda, čím, ako uvádza Ištok, rozhodujúcim spôsobom prispela ku skompromitovaniu politickej geografie. Snaha o odlíšenie politickej geografie od skompromitovanej geopolitiky v povojnovom období tak bola prirodzenou reakciou geografov. Na Západe sa objavovali názory, že geopolitika je súčasťou politológie, ale politológovia ju vracali späť do geografie. Súčasne však mnohí autori odsudzovali geopolitiku, a pritom diskreditovali a potierali aj politickú geografiu. Postihnutie rozdielov medzi geopolitikou a politickou geografiou robilo ťažkosti aj samotným politickým geografom. Haushoferove vysvetlenie, že rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že politická geografia vidí štát z hľadiska priestoru a geopolitika priestor z hľadiska štátu, nevymedzovalo deliacu líniu dostatočne. Podľa Ištoka sa zdá, že sa ju nepodarilo celkom presne vymedziť dodnes. Aj preto možno súhlasiť s názorom, že geopolitiku je veľmi ťažko úplne oddeliť od politickej geografie. A hoci už vyššie spomínaný Kaledin analyzuje politickú geografiu pomocou terminológie využívajúcej prívlastok geopolitický, ktorý používa aj pri charakteristike jej jednotlivých kategórií, v jeho záveroch nejde o stotožňovanie politickej geografie a geopolitiky. Podľa Moczulského zásadný rozdiel medzi geopolitikou a politickou geografiou spočíva v tom, že kým politická geografia opisuje a analyzuje politické javy vyskytujúce sa na Zemi a je súčasťou všeobecného popisu Zeme, geopolitika sa 26

27 zaoberá časopriestorovými reláciami vystupujúcimi medzi štátmi a/alebo ich zoskupeniami, využívajúc poznatky geografie a histórie, ako aj mnohých ďalších vied. Moczulski zdôrazňuje hlavne vonkajší, zahraničný aspekt geopolitického myslenia. Pre viacerých autorov (napríklad Derwent S. Whittlesey a Hans W. Weigert) je príznačné predstavovať geopolitiku ako aplikovanú politickú geografiu a priblížiť tak geopolitiku politickej geografii, ako jej vyústenie do politickej praxe. Tento trend používa pre geopolitiku označenie geografická politológia. Takúto interpretáciu možno chápať ako prienik geografie a politológie, ktorým je geopolitika. Podobný názor zastávajú aj Ó Tuathail a Dalby, ktorí považujú geopolitiku za politickú ideológiu a špecifický prienik geografie a politických vied, ktorého poznanie a výsledky sú ovplyvňované vývojom distribúcie moci a politickej ekonómie. Podobný názor presadzujú aj Marin Baczwarow a Andrzej Suliborski, autori publikácie Kompendium wiedzy o geografii politycznej i geopolityce, ktorí geopolitiku charakterizujú ako odvetvie vedy na hranici politológie a geografie, ktorého tradičným predmetnom záujmu je vplyv znakov prírodného prostredia a polohy štátov na ich rozvoj a politický význam vo svete. Geopolitika podľa nich zaberá širšiu oblasť komplexnej politickej vedy ako politická geografia. Navyše, jej závery sa využívajú v politickej praxi. Rozdiel je tiež v tom, že kým politická geografia odpovedá na otázky kde, ako a prečo sa objavuje nejaký politický problém, geopolitika sa snaží na základe politickogeografických analýz odpovedať na otázky čo je potrebné urobiť a ako je potrebné konať, aby sa realizovali určité politické ciele v praxi. Geopolitika, rovnako ako politická geografia, využíva už od svojho vzniku kartografickú metódu, t.j. mapu ako jeden zo základných nástrojov na interpretáciu svojich konštrukcií; a preto sa možno v literatúre stretnúť aj s takou charakteristikou geopolitiky, ktorá ju vymedzuje ako kartografickú interpretáciu vzťahov medzi súperiacimi veľmocami. V každom prípade, mapa so svojou ľahkou čitateľnosťou, jednoduchosťou a prehľadnosťou bola, je a s najväčšou pravdepodobnosťou aj vždy bude súčasťou geopolitických štúdii. Mapy totiž podľa Ištoka predstavujú najjednoduchšiu a súčasne aj najnázornejšiu metódu pre sugestívne vyjadrenie geopolitických téz. 27

28 Rovnako ako geopolitické myslenie, tak aj kartografická metóda bola vcelku ľahko zneužiteľná pre zdôvodnenie expanzívnych cieľov. Typickým príkladom boli mapy a iné grafické prílohy zverejňované v nemeckom medzivojnovom časopise Zeitschrift für Geopolitik, v ktorých boli zobrazené len vybrané elementy priestoru, čo umožňovalo jeho využitie pre uplatnenie určitých geopolitických téz. Ak sa v politickej geografii hovorí o politických regiónoch, v geopolitike sa hovorí o geopolitických regiónoch. Už v publikácii zmienený nemecko-americký geopolitik a geostratég N. J. Spykman ich charakterizoval ako oblasti, ktoré sú determinované z jednej strany geografiou a z druhej strany dynamickými zvratmi v centrách sily. Ide teda o priestorovo dynamicky sa vytvárajúce teritoriálne celky citlivo reagujúce na vývoj v regionálnom i globálnom meradle. V každom prípade, geopolitický priestor predstavuje jednu zo základných (kľúčových) kategórií geopolitiky a preto viac o geopolitických regiónoch pojednáva nasledujúca kapitola. Súčasný vývoj politického myslenia vo svete svedčí o tom, že geopolitika je jeho dôležitou súčasťou bez ohľadu na odmietavý či kritický postoj niektorých predstaviteľov geografickej vedy, zvlášť politických geografov. Súčasná moderná geopolitika je už očistená od balastu v podobe deterministických téz nemeckej Geopolitik a jej vývoj smeruje k naplneniu predstavy, že geopolitika na začiatku 21. storočia zodpovedá mocenskej realite na začiatku 21. storočia. K takejto vízii by mala prispieť aj politická geografia, ktorá sa postupne stále viac presadzuje v rámci geografie. Poskytuje totiž mnoho základných informácií pre špecialistov z iných odborov, bez ktorých by bolo vytváranie komplexného obrazu sveta neúplné. Navyše, nová generácia politológov i politických geografov už nepociťuje znevažujúci či dokonca hanoblivý nádych v súvislosti s pojmom geopolitika a nespája ho s diskreditovanou geopolitickou školou. Ištok v súvislosti so vzájomným vzťahom geopolitiky a politickej geografie prezentuje názor, že najvýraznejšou interdisciplinárnou inšpiráciou pre politickú geografiu je politológia a ich vzájomný prienik geopolitika. Geografické poznatky sú nevyhnutné pri formovaní geopolitického vedomia jednotlivých politických subjektov, pričom jeho úroveň je rozhodujúca pri realizácii konkrétnej geopolitiky v konkrétnom priestore. Cohen na margo vzájomného vzťahu geopolitiky a politickej 28

29 geografie uvádza, že dnes majú geografi jedinečnú príležitosť rozoznať geopolitickú negramotnosť zameraním sa na geo geopolitiky. Na záver tejto podkapitoly by sme v nadväznosti na vyššie uvedené myšlienky chceli zdôrazniť, a z výrokov mnohých významných osobností z oblasti geografie, politickej geografie alebo geopolitiky či politológie, ako aj z viacerých ďalších argumentov vyplýva, že ako geopolitika, tak aj politická geografia stoja v súčasnosti pred oveľa dôležitejšou úlohou ako je skúmanie ich vzájomného vzťahu, a to prispieť k riešeniu vážnych politických i ďalších problémov vo svete, v súčasnosti i v budúcnosti. 29

30 Otázky na opakovanie: Stručne charakterizujte geopolitiku ako vedný odbor. Kto prvý začal používať pojem geopolitika a ako ju definoval? Vysvetlite prečo bola geopolitika už od začiatku považovaná za deterministickú vedu. Prezentujte a vysvetlite Haushoferovu, Spykmanovu a Krejčího definíciu geopolitiky. Vysvetlite výsledkom zjednotenia ktorých dvoch teoreticko-metodologických prístupov je geopolitika. Stručne charakterizujte geografický determinizmus. Stručne charakterizujte sociálny darwinizmus. Prezentujte a vysvetlite Volnerove a Ištokove definovanie geopolitiky. Charakterizujte aspekty z ktorých možno skúmať geopolitiku. Vysvetlite aké prístupy možno využiť pri skúmaní geopolitiky. Vysvetlite čo je predmetom a čo objektom skúmania geopolitiky. Vysvetlite čo je predmetom skúmania geopolitiky zo širšieho a čo z užšieho uhla pohľadu. Vysvetlite ako možno rozčleniť geopolitiku z hľadiska priestoru. Vysvetlite ako možno rozčleniť geopolitiku z hľadiska priestorovej mierky, v ktorej sa realizuje. Vysvetlite prečo geografia a politická geografia predstavujú jeden z kľúčových zdrojov geopolitiky. Vysvetlite v akých rovinách môže politická geografia realizovať svoje postavenie kľúčového zdroja geopolitiky. Vysvetlite základný rozdiel medzi geopolitickými a politickogeografickými prácami. Vysvetlite prečo sa v geopolitike využíva mapa. 30

31 Odporúčaná literatúra: AGNEW, J. A Geopolitics: Re-visioning World Politics. New York : Taylor & Francis Group, 2003, 2 nd ed. 168 s. ISBN BLACKSELL, M Political Geography. New York : Routledge, s. ISBN CHAPMAN, B Geopolitics: A Guide to the Issues. Santa Barbara : ABC- CLIO. 261 s. ISBN COHEN, B. S Geopolitics of the World System. Lanham : Rowman & Littlefield, s. ISBN DALBY, S. ROUTLEDGE, P. Ó TUATHAIL, G The Geopolitical Reader. New York : Routledge, s. ISBN DALBY, S. Ó TUATHAIL, G Rethinking Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN DITTMER, J. SHARP, J Geopolitics: An Introductory Reader. New York : Routledge, s. ISBN DODDS, K. J Global geopolitics: A Critical Introduction. London : Routledge, s. ISBN FLINT, C Introduction to Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN GLASSNER, M. FAHRER, C Political Geography. Hoboken : Wiley, s. ISBN IŠTOK, R Politická geografia a geopolitika. Prešov : Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská univerzita, s. ISBN KREJČÍ, O Mezinárodní vztahy. Praha : Ekopress, 2010, 4. vyd. 752 s. ISBN

32 KREJČÍ, O Geopolitika středoeuropského prostoru. Praha : Prefessional Publishing, 2010, 4. vyd. 404 s. ISBN KŘIVÁNEK, D Politická geografie pro zahraniční studenty. Praha : Karolinum, s. ISBN Ó TUATHAIL, G Critical Geopolitics. Abingdon : Taylor & Francis Publishing. 320 s. ISBN PARKER, G Geopolitics: Past, Present and Future. Michigan University Press, s. ISBN PEARSON, S. F. ROCHESTER, J. M Medzinárodné vzťahy. Bratislava: IRIS, s. ISBN SHORT, J. R An Introduction to Political Geography. London : Routledge, s. ISBN SHORT, J. R New Worlds, New Geographies. Syracuse : University Press, s. ISBN VOLNER, Š Geopolitika: metodológia, zdroje, prax, história. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Nová geopolitika: teoreticko-metodologické východiská. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Geopolitika: klasická, nová, EÚ geopolitický aktér 21. storočia. Bratislava : IRIS, s. ISBN WAISOVÁ, Š Úvod do studia mezinárodních vztahů. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. ISBN WARF, B Encyclopedia of Geography. Thousand Oaks : SAGE Publications, s. ISBN

33 2 VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH KATEGÓRIÍ GEOPOLITIKY 2.1 Geopolitický priestor Geopolitický priestor predstavuje jednu zo základných (kľúčových) kategórií geopolitiky. Vymedzuje priestor, v ktorom na seba vzájomne pôsobia príroda a spoločnosť. Prírodné prostredie pritom predstavuje rámec (priestor), v ktorom sa spoločnosť pohybuje a odkiaľ čerpá energiu na zaistenie existencie a ďalšieho vývoja ľudskej spoločnosti. Spoločenský systém zasa aktívne vplýva na prírodné prostredie s cieľom zaistiť existenciu a ďalší vývoj (rozvoj) všetkých svojich prvkov, od globálnych až po individuálne. V odbornej literatúre sa (podobne ako v prípade vymedzenia a definovania geopolitiky) možno stretnúť s viacerými klasifikáciami geopolitického priestoru. Napríklad Klasická geopolitika rozdeľuje geopolitický priestor veľmi jednoducho na dva základné prvky: a) zem, a b) more. Toto členenie je však príliš jednoduché, široké a tak by bolo podľa Volnera správnejšie rozdeliť geopolitický priestor na päť základných prvkov, a to na: a) zem, b) more, c) vzduch, d) vesmír, a e) kyberpriestor. Ako sme už uviedli vyššie, v odbornej literatúre sa možno stretnúť s viacerými prístupmi ku klasifikácii geopolitického priestoru. Väčšina z nich je veľmi racionálna, praktická a má aj svoj teoretický význam. 33

34 Napríklad horizontálnym rezom možno geopolitický priestor rozdeliť do nasledujúcich úrovní: a) globálnej, b) kontinentálnej, c) makroregionálnej, d) štátnej, e) národnej, a f) mikroregionálnej. Z hľadiska dynamiky, vyvíjaných aktivít a podnetov možno geopolitický priestor rozdeliť na: a) aktívny podnecujúci zmenu geopolitických vzťahov a existujúcej štruktúry či civilizačného usporiadania skôr zvnútra; vyvíjané aktivity a podnety prispievajú k integrácii, dezintegrácii alebo ku konfliktom v jednotlivých geopolitických regiónoch a pod.; b) pasívny prejavujúci sa skôr v snahách o usporiadanie, organizáciu alebo riadenie či ovládanie geopolitického priestoru zvonku hlavnými, rozhodujúcimi geopolitickými aktérmi; vyvíjané aktivity a podnety ovplyvňujú procesy vo svetovom politickom systéme, vo vzájomných medzištátnych, medzinárodných a najmä mocensko-politických vzťahoch. Z politického hľadiska možno geopolitický priestor rozčleniť na priestor, v ktorom pôsobia, resp. uplatňujú sa: a) geopolitické organizácie, b) geopolitické hodnoty, c) geopolitické normy, d) geopolitické idey, e) geopolitické tradície, f) geopolitické vzťahy. Z hľadiska jednotlivých oblastí spoločenského života možno geopolitický priestor rozčleniť na priestor, v ktorom sa vyvíjajú, realizujú, resp. prebiehajú: 34

35 a) sociálne, b) ekonomické, c) politické, d) duchovné, e) vedecko-technické, f) vojenské, g) morálne, h) náboženské, i) informačné, j) a ďalšie vzťahy, javy a procesy. Z geopolitického hľadiska má geopolitický priestor význam predovšetkým v kontexte s politickými, sociálnymi, ekonomickými, bezpečnostnými a osobitne mocensko-politickými záujmami a cieľmi jednotlivých geopolitických aktérov. Geografické členenie priestoru sa v princípe zachováva, je stabilné. V priebehu svojho vývoja však nadobúda inú geopolitickú hodnotu, význam, kvalitu a funkčnosť. Aj preto v súčasnosti, vzhľadom na už spomínané značné zdynamizovanie vývoja ľudskej spoločnosti, geopolitický priestor nadobúda nové črty, nový charakter. Významnú úlohu totiž nezohrávajú už len prírodno-geografické charakteristiky, ale stále viac sa do popredia dostávajú nové, civilizačné črty a narastá jeho sociálny, spoločenský rozmer. Priestor predstavuje základnú kategóriu a neoddeliteľnú súčasť geopolitiky najmä v súvislosti s determináciou vzájomných mocensko-politických vzťahov medzi geopolitickými aktérmi, predovšetkým štátmi. Geopolitika pritom neskúma komplexne celý geografický priestor, celý politický systém alebo politický život spoločnosti, ale najmä mocensko-politické vzťahy medzi štátmi v priestore, pohyb sily a moci v priestore, resp. politickú využiteľnosť priestoru geopolitickými aktérmi. Pri skúmaní vzájomného pôsobenia geopolitického priestoru a geopolitického aktéra sa pozornosť sústreďuje na vymedzenie takých vzťahov a procesov, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú a určujú geopolitiku geopolitického aktéra a ktorých 35

36 pôsobenie na geopolitiku geopolitického aktéra má stabilný charakter, to znamená na určenie relevantných geopolitických faktorov. Medzi základné geopolitické faktory patria najmä: a) geografické podmienky poloha, rozloha, reliéf, podnebie, pôda, vodstvo, členenie krajiny, atď. b) disponibilné zdroje ľudské, finančné, ekonomické, materiálne, vedeckotechnické, prírodné bohatstvo, atď. c) obyvateľstvo demografické faktory, etnická a národnostná štruktúra, religiózna štruktúra, migrácia, mobilita, nezamestnanosť, atď. d) environmentálne faktory aktuálny stav životného prostredia, úroveň a kvalita ochrany a regenerácie prírody, vôd, pôdy, atmosféry, environmentálna politika a pod. e) historické faktory tradičné vplyvy a záujmy veľmocí a okolitých štátov, mocensko-politické siločiary, politické zvyklosti, tradície, trendy integrácie, dezintegrácie, atď. f) geostrategické faktory veľkosť, kvalita a potenciál moci (pozemnej, morskej, vzdušnej, prípadne kozmickej alebo informačnej), úroveň vojenstva, veľkosť a kvalita ozbrojených síl, atď. g) vedenie, noosféra, úroveň vzdelania, kultúra, infraštruktúra, informačná štruktúra geopolitického priestoru a pod. Na doplnenie možno uviesť, že v geopolitickom myslení sa objavuje aj chápanie geopolitického priestoru ako geopolitického regiónu. Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínajú tri typy geopolitických regiónov: a) regióny, ktoré presahujú hranice štátu napr. globálny geopolitický región, makroregióny, panregióny a pod.; b) regióny, ktoré sú totožné s územím, hranicami štátu; a c) regióny, ktoré nepresahujú hranice štátu napr. mikroregióny, administratívne regióny, volebné regióny a pod. 36

37 V súvislosti so skúmaním geopolitického priestoru a geopolitických faktorov má pre geopolitické pôsobenie geopolitického aktéra aj naďalej veľký význam presné určenie a ujasnenie si rozlohy, polohy, hraníc a hodnoty geopolitického priestoru. Rozloha geopolitického priestoru vyjadruje hlavne veľkosť územia a jeho kvalitu, to znamená jeho geopolitickú energiu, geopolitický potenciál (prírodný, surovinový, demografický, ekonomický, vojenský, atď.). Zároveň ovplyvňuje silu geopolitických aktérov, keďže veľkosť rozlohy štátu hrá veľmi dôležitú úlohu pri zaisťovaní bezpečnosti a obrany štátu. Ovplyvňuje suverenitu aktéra, ktorí pôsobí na danej rozlohe, jeho samostatnosť, sebestačnosť, autarkiu 1. Okrem rozlohy má pre geopolitické pôsobenie geopolitického aktéra veľký význam hodnota geopolitického priestoru (ekonomická, geografická, geopolitická, vojensko-strategická, atď.) a kvalita geopolitického priestoru (úroveň hospodárskeho, vedecko-technického, sociálneho, duchovného, informačného či kultúrneho rozvoja, klimatické podmienky, surovinové zdroje, infraštruktúra, spôsob života obyvateľov, atď.). Geopolitická hodnota a význam geopolitického priestoru sú určené jeho miestom a úlohou v štruktúre mocensko-politických vzťahov a siločiar geopolitických aktérov, mechanizmom geopolitickej rovnováhy a geopolitickými záujmami a cieľmi jednotlivých aktérov. V prípade, že rozloha geopolitického priestoru je zhodná s rozlohou konkrétneho geopolitického aktéra štátu, tak potom možno týchto aktérov rozdeliť podľa rozlohy priestoru na: a) veľkých veľmoci a superveľmoci; b) stredných, a c) malých. V tejto súvislosti je však nevyhnutné upozorniť na skutočnosť, že geografické a geopolitické delenie štátov na veľké, stredné a malé nie je identické. Rozloha nie je ani nemôže byť rozhodujúcim faktorom ich klasifikácie, členenia a významu. Rovnako 1 Autarkia predstavuje systém, v ktorom organizačná jednotka (napr. štát, národné hospodárstvo, ekosystém, prípadne organizmus) všetko to, čo potrebuje, resp. spotrebuje, produkuje z vlastných zdrojov. V prípade štátu je to snaha o dosiahnutie vlastnej hospodárskej a finančnej sebestačnosti. 37

38 tak nemôže byť jediným kritériom určenia geopolitickej energie a sily geopolitických aktérov. Okrem veľkosti rozlohy totiž jej energiu, silu, hodnotu určuje aj vnútorná štruktúra rozlohy, veľkosť a využiteľnosť jej potenciálu, úroveň a kvalita sily, morálno-duchovné sily a hodnoty, úroveň a kvalita technológií, atď. Rozloha geopolitického priestoru ovplyvňuje jednak vnútornú politiku, vnútorné správanie a vnútornú organizáciu geopolitických aktérov a jednak ich vonkajšiu, zahraničnú politiku (geopolitiku). Na druhej strane, geopolitická hodnota rozlohy, jej kvalita, význam, príťažlivosť a váha v geopolitických vzťahoch závisia aj od jej geopolitickej polohy. Poloha geopolitického priestoru vyjadruje postavenie aktéra v siločiarach mocenského vplyvu. Označuje pozíciu určitého štátu alebo koalície štátov k iným štátom alebo koalíciám štátov, postavenie aktéra v mocensko-politických vzťahoch, postavenie aktéra ku kľúčovým geopolitickým aktérom, k supermocnostiam, alebo ku geopolitickému centru. Polohou sa označuje aj vzťah centra a periférie. Hodnota polohy spočíva v jej využiteľnosti pre mocenské ambície. Pre lepšie pochopenie významu polohy geopolitického priestoru v geopolitike je potrebné vziať do úvahy: a) centrálnu polohu, b) hraničnú polohu, c) okrajovú polohu, d) prechodovú polohu, e) nárazníkovú polohu, f) bariérovú polohu. Centrálna poloha predstavuje centrum geopolitického diania, stred zbiehania mocensko-politických siločiar. Centrálna poloha čelí dvom extrémnym tendenciám, ktoré predstavujú: na jednej strane snahu centrálneho geopolitického aktéra (štátu, koalície štátov, aliancie, únie) o vlastnú expanziu, posilnenie svojho postavenia a zaistenie trvalého vplyvu na ostatných aktérov vo všetkých geopolitických priestoroch (regiónoch); 38

39 na druhej strane snahu ostatných (vedľajších, periférnych) aktérov o komplexné obkľúčenie centrálneho aktéra a narušenie či oslabenie jeho postavenia a výsad vyplývajúcich z centrálneho postavenia. Hraničná poloha vyjadruje postavenia aktérov na hranici mocensko-politických vplyvov (geopolitických stretov). Prechodová poloha vyjadruje postavenia aktérov, ktorí sprostredkovávajú rôzne mocensko-politické vplyvy a vzťahy. Nárazníková poloha je veľmi kritická, často býva bojiskom, priestorom na vyrovnávanie a stret geopolitickej moci a sily aktérov, resp. mocensko-politického pôsobenia aktérov. Bariérová poloha vyjadruje úlohu geopolitického priestoru ako prekážky v rámci geopolitického pôsobenia iných aktérov. V rámci mechanizmu geopolitického pôsobenia aktérov v priestore majú osobitný význam hranice geopolitických priestorov, resp. ich určenie, legalizácia a medzinárodné uznanie. Z histórie vieme, že úprava hraníc geopolitických priestorov (štátov, aliancií, únií) bola (a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude) príčinou mnohých konfliktov a vojen. Pre geopolitiku aktérov je to podstatná otázka a tvorcovia zahraničnej politiky ich vždy musia brať do úvahy. Aktuálny význam má tento proces v súčasnosti v súvislosti so zmenami v globálnej geopolitickej štruktúre. Veľmi živá diskusia sa napríklad vedie v súvislosti s európskou integráciou o hraniciach Európy, hraniciach strednej alebo východnej Európy, alebo v súvislosti s aktuálnym dianím na Ukrajine o hraniciach mocenskopolitického dosahu NATO, Ruskej federácie, o hraniciach Eurázie, ale aj o hraniciach kresťanského či islamského vplyvu, atď. Z uvedeného vyplýva, že pojem hranica je viacvýznamový a preto sa v geopolitike možno stretnúť s viacerými typmi hraníc, ako sú napríklad: a) hranice civilizácií príkladom môže byť dielo Samuela Huntingtona Stret civilizácií, v ktorom sa zaoberá konfliktami západnej, pravoslávnej a islamskej 39

40 civilizácie na Balkáne, pravoslávnej, čínskej, islamskej a hindskej civilizácie v Eurázii, teda konfliktami ku ktorým dochádza v miestach stretu, čiže na hraniciach jednotlivých civilizácií; b) hranice geopolitických aktérov štátov, koalícií štátov, vojensko-politických alebo hospodárskych zoskupení, únií, ekonomických spoločenstiev a pod.; c) hranice geopolitického pôsobenia, ktoré označujú, vymedzujú priestor pôsobenia jednotlivých aktérov alebo priestor, v ktorom majú záujem pôsobiť v rámci mocensko-politických vzťahov; d) hranice geopolitických priestorov, ktoré ohraničujú, určujú rozlohu konkrétnych geopolitických priestorov; e) hranice sféry geopolitických záujmov, ktoré určujú oblasti, v ktorých pôsobia alebo majú záujem pôsobiť jednotliví aktéri; f) hranice napadnutia, ktoré vymedzujú priestor (terénnu konfiguráciu) vhodný alebo výhodný na napadnutie protivníka; g) ochranné hranice, za ktoré možno považovať prirodzené terénne prekážky (napr. pohoria, rieky, jazerá a pod.) chrániace jedného aktéra pred napadnutím zo strany iného aktéra; h) štátne hranice, ktoré priestorovo vymedzujú štátnu suverenitu; i) správne hranice napríklad hranice územno-správnych celkov oddeľujúce pôsobnosť a kompetencie rôznych politických orgánov v rámci jedného štátu, t.j. hranice vo vnútri štátu; j) ďalšie hranice. Zaujímavým prínosom do geopolitického myslenia v nadväznosti na skúmanie a objasňovanie kategórie geopolitického priestoru je práca Astropolitik: Classical Geopolitics in the Space Age od amerického profesora z odboru komparatívnych vojenských štúdií Everetta Carla Dolmana, ktorý ňou položil základy pre vznik nového pododboru geopolitiky astropolitiky. Vďaka astropolitike sa geopolitika stáva z hľadiska geopolitického pôsobenia bezhraničnou. Vesmírny geopolitický priestor rozdeľuje na štyri základné časti: 40

41 a) planétu Zem vrátane jej atmosféry až do výšky najnižšej možnej udržateľnej obežnej dráhy; b) kozmický priestor Zeme od najnižšej možnej udržateľnej obežnej dráhy až po geostacionárnu obežnú dráhu vo výške cca 36 tisíc km od zemského povrchu; c) mesačný kozmický priestor od geostacionárnej obežnej dráhy až po obežnú dráhu Mesiaca; d) slnečný kozmický priestor zahŕňajúci všetky vesmírne telesá solárneho systému nachádzajúce sa za obežnou dráhou Mesiaca. Zem Zemský priestor Mesiac Kozmický priestor Zeme Mesačný kozmický priestor Slnečný kozmický priestor Obrázok 4 Členenie geopolitického priestoru z pohľadu astropolitiky S postupujúcou a stále rozsiahlejšou informatizáciou spoločnosti a masívnym nasadzovaním a využívaním komunikačných a informačných systémov a prostriedkov sa stále významnejším geopolitickým priestorom stáva kyberpriestor. Ten predstavuje veľmi flexibilný a relatívne ľahko dostupný geopolitický priestor, v ktorom môžu jednotliví geopolitickí aktéri vyvíjať svoje aktivity (napr. kybernetické útoky na verejné i súkromné počítačové siete, na bezpečnostné, obranné, bankové, poisťovacie 41

42 alebo energetické systémy, špionáž, propaganda, atď.) za účelom dosiahnutia alebo podpory dosiahnutia svojich geopolitických cieľov a záujmov. Napriek neustálemu narastaniu významu kyberpriestoru a poznaniu, že geopolitický priestor nebude determinovaný len jednou priestorovou dimenziou, ale viacerými, hoci s rozličnou silou a intenzitou, aj naďalej sa predpokladá, že strategickým geopolitickým prostredím zostane fyzické pozemské prostredie, v ktorom žijú ľudia a ktoré zostane jedinou dimenziou nárokujúcou si na stabilitu a hlavne rozhodujúci vplyv. Prípadná zmena geopolitickej úlohy pozemského priestoru sa bude odvíjať najmä od: úrodnosti pôdy, fauny a flóry (schopnosti uživiť viac ako 7 miliardovú svetovú populáciu); prírodného bohatstva (zdrojov surovín) ako nevyhnutného predpokladu pre existenciu a ďalší rozvoj ľudstva; úrovne ekonomického, vedecko-technického a informačného rozvoja ako dôležitej podmienky pre ďalší rozvoj technológií moci a sily; ekonomickej, sociálnej a politickej migrácie obyvateľstva; geostrategických hodnôt geopolitických aktérov z hľadiska mocenskopolitického a vojensko-strategického; geopolitickej, čiže aj mocensko-politickej a vojensko-strategickej rovnováhy; charakteru a civilizačnej orientácie geopolitického pôsobenia aktérov (hlavne superveľmoci a veľmocí), ich geopolitických záujmov a cieľov; stupňa poznania, schopností a možností využitia geopolitického priestoru v zmysle prípadných nových vedeckých, technologických či vesmírnych objavov umožňujúcich napríklad lepšie, efektívnejšie a účinnejšie mierové využívanie prírodných zdrojov, veternej alebo slnečnej energie a pod., objavy nových zbraní alebo technológií umožňujúcich viesť napríklad kozmické vojny, útočiť z vesmíru a pod., prípadne (zatiaľ len abstraktne) objavenie dostupnej a obývateľnej novej planéty; atď. 42

43 Na doplnenie informácií týkajúcich sa geopolitického priestoru možno ešte uviesť, že riadiť (usmerňovať) geopolitický priestor znamená cieľavedome pôsobiť na geopolitické objekty v geopolitickom priestore (geopolitických aktérov, geopolitické ohniská, mocensko-politickú rovnováhu síl, atď.) s cieľom dosiahnuť (realizovať) vytýčené mocensko-politické záujmy v geopolitickom priestore prostredníctvom dostupných prostriedkov, foriem a metód geopolitického pôsobenia, a to na základe poznania a využívania zákonov fungovania geopolitického pôsobenia a geopolitických faktorov, ako aj poznania a využívania konkrétnej situácie, v ktorej sa konkrétny geopolitický objekt nachádza. 2.2 Geopolitický aktér (štát) Geopolitickým aktérom sa označuje taký spoločenský subjekt, ktorý je schopný (ktorý má dostatok moci a sily) vyvíjať dostatočný mocensko-politický tlak za účelom realizácie svojich geopolitických záujmov a cieľov aj mimo vlastného geopolitického priestoru. Takýmito subjektmi sú hlavne národné štáty alebo nadnárodné koalície štátov, aliancie, únie (napr. NATO, EÚ, AÚ), ale môžu nimi byť aj medzinárodné organizácie (napr. OSN, OBSE), medzinárodne organizované teroristické skupiny (napr. Al-Káida) alebo silné transnacionálne korporácie (napr. Exxon Mobile, BP, Chevron, Royal Dutch Shell, ING Group, Gazprom, atď.). Spoločenským subjektom, ktorý disponuje celým komplexom moci a sily, má suverénne postavenie vo svetovom politickom systéme a disponuje možnosťami a schopnosťami vnucovať svoju vôľu a moc iným subjektom, je štát, prípadne koalícia štátov. Štáty, resp. koalície štátov sústreďujú skoro všetky mocenské funkcie a druhy moci (politickú, vojenskú, ekonomickú, vedecko-technickú, geopolitickú, sociálnu, duchovnú, morálnu a informačnú). Zároveň majú schopnosť sústreďovať a aktivizovať silové potenciály štátu (štátov) v záujme presadzovania svojich mocensko-politických záujmov a cieľov. Suverénne postavenie štátu zahŕňa jednak vnútornú suverenitu štátu, to znamená jeho schopnosť riadiť, regulovať a kontrolovať prakticky všetky sféry života 43

44 spoločnosti a vnútorné záležitosti štátu, vrátane jeho občanov, a jednak vonkajšiu suverenitu štátu, ktorá sa vzťahuje predovšetkým k jeho nezávislosti, teritoriálnej integrite, nedotknuteľnosti a možnosti rozhodovať sa o vstupe či výstupe do/z medzinárodných organizácií, aliancií, paktov, únií, resp. vstupovať do vojny či zostať neutrálny, atď. Z hľadiska medzinárodného práva suverenita štátu predstavuje podľa holandského právnika, učenca a filozofa Huga Grotia ( ) moc, ktorej vykonávanie nepodlieha kontrole inej moci. Suverenita štátu zároveň predstavuje pojem, ktorý vyjadruje na jednej strane jeho právne postavenie, ktoré buď má alebo nemá, a na druhej strane politický koncept, to znamená jeho schopnosť vykonávať a udržať si právomoci, ktoré zaisťujú, že štát nie je závislý na vôli iného subjektu, či už zvnútra alebo zvonku. V súčasnej dobe prehlbujúcej sa globalizácie, internacionalizácie a interdependencie už žiadny štát nie je schopný plniť všetky svoje funkcie bez spolupráce s inými štátmi. Rastúci počet medzinárodných záväzkov, zvyšujúca sa prepojenosť národných ekonomík a intenzifikácia rôznych foriem transnacionálnych vzťahov faktický zužujú priestor pre uplatnenie plnej vôle štátov a istým spôsobom obmedzujú ich suverenitu. Na druhej strane však vďaka tejto kooperácii sú schopné plniť aj tie funkcie, ktoré by bez nej plniť nemohli. A hoci najmä v posledných dvoch dekádach dochádza z vyššie uvedených dôvodov k istému obmedzovaniu voľnosti konania štátov, či už v oblasti vonkajších vzťahov (napr. v súvislosti so vstupom do nadnárodných medzinárodných organizácií EÚ, alebo v súvislosti s rozvojom vojnového práva) alebo vnútorných záležitostiach (napr. ochrana ľudských práv a pod.) skutočnosťou zostáva, že v medzinárodných vzťahoch, v medzinárodno-politickej praxi sa aj naďalej za primárny princíp vymedzujúci vzťahy medzi štátmi považuje článok 2, odsek 1 Charty OSN, ktorý hovorí, že Organizácia je založená na zásade zvrchovanej rovnosti všetkých svojich členov. Preto základným geopolitickým aktérom a kľúčovým mocensko-politickým subjektom je aj naďalej štát! 44

45 S vývojom a zmenou subjektov mocensko-politických vzťahov sa mení aj úloha, štruktúra a funkcie geopolitických aktérov. Kým v tzv. klasickej geopolitike je subjektom štát, v novej geopolitike to už nie je len štát, ale môže ísť o väčšiu skupinu subjektov štátov združených v koalícii, únii a pod. K zmenám dochádza jednak na vertikálnej úrovni, to znamená v jednotlivých regiónoch geopolitického priestoru, a jednak na horizontálnej úrovni, napríklad vznikom a funkčným pôsobením nadnárodných inštitúcií (OSN, NATO, EÚ a pod.). Z hľadiska sily a schopnosti mocensko-politického pôsobenia možno geopolitických aktérov rozdeliť do štyroch základných skupín, a to na: a) malé moci štáty patriace do tejto skupiny majú veľmi obmedzený mocenský a silový potenciál a veľmi obmedzené zdroje mocensko-politického pôsobenia, v systéme mocensko-politického pôsobenia, v mocensko-politických siločiarach sú objektom geopolitického či mocensko-politického pôsobenia, ich hlavným cieľom je zachovať svoju existenciu, integritu a bezpečnosť; b) stredné moci štáty patriace do tejto skupiny majú obmedzený mocenský a silový potenciál a obmedzené zdroje mocensko-politického pôsobenia, v systéme mocensko-politického pôsobenia, v mocensko-politických siločiarach sú skôr objektom než subjektom geopolitického či mocensko-politického pôsobenia, ich hlavným cieľom je (podobne ako v prípade malých mocí) zachovať svoju existenciu, integritu a bezpečnosť; c) veľmoci štáty patriace do tejto skupiny majú veľký mocenský a silový potenciál a značné zdroje mocensko-politického pôsobenia, ktoré im umožňujú realizovať svoje záujmy a ciele v systéme mocensko-politického pôsobenia v rámci daného regiónu alebo celého kontinentu a aj v špecifických záujmových oblastiach celého sveta, v mocensko-politických siločiarach sú subjektom geopolitického či mocensko-politického pôsobenia; d) superveľmoci štáty patriace do tejto skupiny majú taký veľký mocenský a silový potenciál a tak rozsiahle zdroje mocensko-politického pôsobenia, ktoré im umožňujú realizovať svoje záujmy a ciele v ktorejkoľvek časti sveta a pôsobiť nielen na kontinentálnej, ale aj na globálnej úrovni. 45

46 2.3 Geopolitické potreby a záujmy Z predchádzajúceho textu jasne vyplýva, že zmyslom geopolitického pôsobenia a využitia sily a moci geopolitických aktérov je uskutočňovanie (realizácia) ich geopolitických záujmov a cieľov. Keďže základným a kľúčovým geopolitickým aktérom je štát, v geopolitickom priestore sa realizujú predovšetkým ciele a záujmy štátov. Základné východisko pre ich geopolitické aktivity (geopolitické pôsobenie) predstavujú ich geopolitické potreby a záujmy. Geopolitické potreby predstavujú základné determinanty a objektívne podmienky vzniku, existencie a rozvoja geopolitického aktéra. Ide o také základné potreby, bez uspokojovania ktorých by existencia, fungovanie a rozvoj geopolitického aktéra (štátu) neboli možné, alebo boli veľmi komplikované. Medzi takéto základné potreby možno zaradiť: nevyhnutne potrebnú plochu ornej pôdy, vodstvo (pramene, rieky, jazerá, moria) a faunu a flóru ako zdroje potravinovej sebestačnosti krajiny; ochranné prírodné prekážky (pohoria, vodné toky, jazerá) ako ochranu pred prírodnými katastrofami alebo pred napadnutím zo strany protivníka; prírodné komunikačné trasy (pozemné trasy, riečne trasy, kanály, prieplavy, morské a oceánske trasy); klimatické podmienky; prírodné zdroje, najmä pitná voda; surovinové zdroje ako základ pre výrobnú činnosť; obyvateľstvo; environmentálne pomery a podmienky; komunikácia a spolupráca so susednými krajinami ako podmienka zaisťovania zdrojov nevyhnutných pre fungovanie krajiny; potrebná ekonomická štruktúra, infraštruktúra; úroveň bezpečnosti a obrany štátu, kvality a sily ozbrojených síl; úroveň vedecko-technického rozvoja, informatizácie, atď. 46

47 Geopolitické záujmy predstavujú geopolitickým aktérom poznané objektívne potreby, ktoré nachádzajú svoje vyjadrenie v konkrétnej geopolitickej stratégii či koncepcii štátu. Realizáciou geopolitiky štátu sa realizujú aj geopolitické potreby a záujmy štátu. Za predpokladu, že v geopolitike aktéra definované záujmy adekvátne odrážajú (vyjadrujú) objektívne potreby danej krajiny, potom realizáciou geopolitiky zároveň dochádza k uspokojovaniu geopolitických potrieb štátu. Pojmom sféra geopolitických záujmov sa označuje taký geopolitický priestor, do prieniku ktorého, resp. o riadenie ktorého sa geopolitický aktér výraznou mierou usiluje, v ktorom geopolitický aktér kontroluje alebo sa snaží kontrolovať mocenskopolitické pohyby, a v ktorom má možnosti a schopnosti ovplyvňovať rôzne politickomocenské aktivity s cieľom presadiť a uspokojiť svoje základné záujmy a ciele. Sféra geopolitických záujmov je v geopolitických stratégiách jednotlivých geopolitických aktérov jasne definovaná, aby ostatní aktéri vedeli, že svojvoľný vstup do tejto zóny bude mať pre nich adekvátne následky, resp. že sa stretnú s odporom. Veľkosť sféry geopolitických záujmov je úmerná veľkosti a intenzite uplatňovania moci a sily geopolitického aktéra, veľkosti jeho mocensko-politického potenciálu, účinnosti mocensko-politického tlaku aktéra, charakteru jeho cieľov a záujmov, geopolitickému postaveniu a polohe geopolitického aktéra. Geopolitické záujmy a ciele sú subjektívnym odrazom a výrazom konkrétnych geopolitických podmienok, faktorov a objektívnych potrieb. Koncipovanie geopolitiky aktérov a definovanie geopolitických záujmov sú určované geopolitickým vedomím vládnucej elity, jej filozofiou moci, morálkou, tradíciami a spôsobom a charakterom myslenia. Práve tu sa prejavuje nezastupiteľná úloha a praktický význam teórie geopolitiky, geopolitických koncepcií a vízií. 2.4 Geopolitická moc a sila Realizácia geopolitických potrieb, záujmov a cieľov sa realizuje predovšetkým prostredníctvom použitia sily a moci. Prevažná väčšina teórií z oblasti medzinárodnej 47

48 bezpečnosti alebo teórií medzinárodných vzťahov považuje štát za kľúčového aktéra medzinárodného politického systému s odôvodnením, že štát má monopol na legitímne použitie sily. Inými slovami, štát predstavuje suverénnu inštitúciu disponujúcu právom použitia organizovaného a legálneho násilia na svojom území. Táto pozícia štátu vyplýva hlavne z toho, že suverénne disponuje takou mocou a silou ako žiadny iný subjekt medzinárodného, resp. svetového politického systému. Jedine štát, resp. koalícia (aliancia) štátov je schopná skoncentrovať a uviesť do pohybu komplexnú silu a moc a efektívne a účinne ňou ovplyvňovať prebiehajúce spoločenské procesy. Moc a sila sú základnými, kľúčovými a neoddeliteľnými atribútmi štátu! Preto skúmanie podstaty a funkcií moci a sily, osobitne mechanizmu pôsobenia moci a sily, je fundamentálnou podmienkou pochopenia geopolitiky a geopolitického pôsobenia aktérov, predovšetkým štátov. Z uvedeného vyplýva, že moc, rovnako ako štát, má kľúčové miesto a plní nezastupiteľné úlohy v rámci mechanizmu geopolitického pôsobenia. Je kľúčovou geopolitickou kategóriou! V odbornej literatúre možno nájsť viacero definícií moci, avšak podobne ako v prípade iných kategórií, javov alebo procesov, ani v tomto prípade neexistuje žiadna unifikovaná, všeobecne akceptovaná a jednotne používaná definícia. Definovaná je z rôznych hľadísk. Napríklad Morgenthau definuje moc ako čokoľvek, čo stanovuje a udržuje kontrolu jedného nad druhým a všetko to, čo slúži tomuto cieľu. Deutsch ju definuje ako schopnosť mať váhu v konflikte a prekonávať prekážky, Dahl zasa ako schopnosť jedného aktéra prinútiť druhého aktéra, aby robil niečo, čo by inak nerobil, a Volner pod pojmom geopolitická moc chápe schopnosť geopolitického aktéra (štátu) vyvinúť na objekt geopolitického pôsobenia taký mocenský tlak, aby ho prinútil k želanému správaniu a pohybu, nehľadiac na jeho suverenitu, záujmy a súhlas. Mechanizmus pôsobenia moci štátu predstavuje proces vzájomného pôsobenia geopolitických záujmov a cieľov, subjektov a objektov mocensko-politického pôsobenia a systému, metód, foriem a prostriedkov mocenského pôsobenia. Smer, 48

49 úspešnosť, efektívnosť a intenzita pôsobenia moci geopolitického aktéra závisia predovšetkým od: a) typu uplatňovanej moci, b) charakteru a spôsobu uplatňovania moci štátu, a c) charakteru, spôsobu, typu, veľkosti a intenzity použitia sily. Potreby Systém metód, foriem a prostriedkov mocenskopolitického pôsobenia Zahraničná politika, Aktér 1 Aktér 2 Ciele mocenské pôsobenie Záujmy Geopolitické prostredie Obrázok 5 Mechanizmus pôsobenia moci medzi geopolitickými aktérmi V rámci typológie uplatňovanej moci možno hovoriť o dvoch základných typoch moci, a to: silovej alebo tvrdej moci, kedy sa jednotliví geopolitickí aktéri sústreďujú najmä na presadzovanie svojich vlastných egoistických záujmov a cieľov a v rámci ich geopolitického pôsobenia uplatňujú skôr silové metódy, spôsoby a prostriedky, nevylučujúc ani vojenské prostriedky; nesilovej alebo mäkkej moci, kedy sa jednotliví geopolitickí aktéri sústreďujú okrem presadzovania svojich vlastných záujmov a cieľov aj na presadzovanie spoločných záujmov a cieľov ostatných geopolitických aktérov ako celku a 49

50 v rámci geopolitického pôsobenia uplatňujú skôr nesilové metódy, spôsoby a nevojenské prostriedky. Americkí spisovatelia, novinári, sociológovia a futurológovia, manželia Alvin Toffler (1928) a Heidi Tofflerová (1929), tvorcovia vlnovej teórie o konfliktoch, vo svojom diele Utváranie novej civilizácie. Politika tretej vlny prezentujú tri typy moci: moc založenú na násilí, ktorá využíva na dosiahnutie svojich záujmov a cieľov tvrdé, násilné a silové vojenské prostriedky; moc založenú na bohatstve, ktorá využíva na dosiahnutie svojich záujmov a cieľov mäkké, nenásilné a silové nevojenské prostriedky; moc založenú na vedení, ktorá predstavuje najvyšší typ moci, založený na poznaní, vede a kultúre, ktorá by mala využívať len mäkké a nesilové prostriedky (tento spôsob uplatňovania moci je však zatiaľ aj na základe posledného vývoja vo svete zatiaľ v nedohľadne). Podľa jednotlivých oblastí možno druhy moci rozčleniť na: politickú moc, ekonomickú moc, vojenskú moc, vedecko-technickú moc, sociálnu moc, morálno-duchovnú moc, informačnú moc, atď. Spôsob uplatňovania moci je do značnej miery určovaný charakterom záujmov a cieľov jednotlivých aktérov (štátov). Môže ísť o vlastné (národné) záujmy a ciele aktérov (integračné, dezintegračné, expanzívne, koloniálne), alebo o spoločné (koaličné, aliančné, únijné) záujmy a ciele viacerých aktérov (rozvoj, prehĺbenie politickej, ekonomickej, energetickej či vojenskej spolupráce a pod.), alebo tiež môže ísť o spoločné všeľudské záujmy a ciele (riešenie regionálnych, kontinentálnych či globálnych problémov, atď.). 50

51 Charakter záujmov a cieľov geopolitických aktérov určuje voľbu alebo prioritu jednotlivých druhov moci používaných alebo pripravených na použitie v rámci ich geopolitického pôsobenia pri presadzovaní svojej geopolitiky, svojich záujmov a cieľov. Druhy moci pritom možno rozdeliť do dvoch základných podskupín na: a) vojenskú, a b) nevojenskú. Využívanie (uplatňovanie) jednotlivých typov alebo druhov moci, resp. posun v ich používaní (uplatňovaní) predstavuje zložitý proces. Nespočíva len v posune či zmene uplatňovaných druhov moci a využívaných metódach, formách a prostriedkoch, ale aj v posune alebo zmene charakteru mocensko-politických záujmov a cieľov jednotlivých geopolitických aktérov, či dokonca v zmenách samotných aktérov. V súčasnosti by mal vývoj smerovať skôr k rozloženiu moci ako hegemonistickému prístupu. Geopolitická moc aktéra (štátu) je neoddeliteľne spojená, podmienená a určená jeho silou. Aktér (štát) totiž svoju moc nemôže uplatniť bez adekvátnej sily. Preto mechanizmus moci a mechanizmus sily predstavujú vzájomne prepojené procesy, ktoré predstavujú kľúčové determinanty celého mechanizmu uplatňovania geopolitiky aktéra (štátu). V rámci mechanizmu použitia sily dochádza k rozlišovaniu: a) statickej, vecnej stránky sily, kam sa radí hlavne silové pozadie a silový potenciál štátu; b) dynamickej, procesnej stránky sily, ktorá spočíva v aktivácii silového potenciálu a jeho uvedení do pohybu, t.j. v použití sily aktéra v konkrétnom geopolitickom priestore za účelom presadenia svojich záujmov a cieľov. Silové pozadie štátu predstavuje reálny silový potenciál vonkajšieho okolia štátu, o aktiváciu a použitie ktorého sa môže štát opierať v prípade nutnosti alebo potreby mobilizácie a použitia väčšej sily než je jeho vlastná sila vychádzajúca z jeho vlastného silového potenciálu. 51

52 Silový potenciál štátu (koalície štátov) predstavuje súhrn všetkých ľudských, materiálnych, ekonomických, politických, vojenských, informačných, vedeckotechnických, geopolitických a ďalších síl, ktoré je štát (koalícia) schopný v prípade potreby zaktivizovať, skoncentrovať a premeniť na faktor sily. Zjednodušene sa dá povedať, že silový potenciál štátu (koalície) predstavuje statický, spiaci stav jeho sily. Sila štátu (aj geopolitická sila) predstavuje pôsobenie silového potenciálu so silovými prostriedkami štátu na ostatných geopolitických aktérov. Geopolitická sila predstavuje jednak proces vyvíjania tlaku aktéra na objekt geopolitického pôsobenia prostredníctvom rôznych silových prostriedkov a foriem, a jednak intenzitu tohto pôsobenia (tlaku) za účelom uplatnenia moci a donútenia objektu geopolitického pôsobenia k želateľnému správaniu. Silové pozadie Silový potenciál Aktér 1 Silové pôsobenie Aktér 2 Ciele Geopolitické prostredie Obrázok 6 Mechanizmus pôsobenia sily medzi geopolitickými aktérmi Prostriedky sily možno rozdeliť podľa druhov sily na: vojenské, politické, 52

53 materiálne, sociálne vedecko-technické, právne, informačné, morálno-duchovné, geografické, atď. V súvislosti s mechanizmom uplatňovania sily je potrené upozorniť na význam miery (rovnováhy) medzi silou a cieľom. História, osobitne dejiny vojen mnohokrát potvrdili, že mnohé deštrukcie, porážky a pády štátov (ríš, kráľovstiev, miest a iných útvarov) boli spôsobené práve porušením tejto miery (rovnováhy). Medzi silou a cieľom totiž neplatí priama úmera, spočívajúca v tom, že čím viac sily sa vynaloží, tým väčší úspech sa dosiahne alebo tým väčšia je garancia víťazstva. Názorným príkladom je vzťah medzi kanónom a loďou, kedy funkčnosť a použiteľnosť lode a kanónov na nej v boji je limitovaná jednak veľkosťou, nosnosťou a ponorom lode a jednak veľkosťou a váhou kanónov. Väčší kanón s väčšou a dlhšou hlavňou a väčším kalibrom by síce bol schopný strieľať ťažšie projektily do väčšej vzdialenosti a spôsobovať nepriateľským lodiam väčšie škody, avšak buď by sa nezmestil kvôli svojej veľkosti na palubu alebo by kvôli svojej váhe potopil loď. V medzinárodných sporoch môže použitie väčšej, neadekvátnej sily vyvolať reakciu (obavy, odpor) iných štátov, ktoré sa môžu spojiť a pridať sa na stranu objektu geopolitického pôsobenia (napadnutého objektu). Ďalšími dôležitými prvkami procesu geopolitického pôsobenia aktérov sú rozptyl a stret ich moci a sily v geopolitickom priestore. Rozptyl a stret moci a sily v geopolitickom priestore vyplýva predovšetkým zo suverénnej pozície štátov v systéme medzinárodných vzťahov a z anarchie mocensko-politických vzťahov. Oba prvky spôsobujú trvalý a viac-menej konfliktný charakter medzinárodno-politických vzťahov. 53

54 Kým rozptyl moci a sily vychádza zo suverenity štátu, ktorý ako jediný v systéme medzinárodných vzťahov má právo na legitímne použitie moci a sily, tak stret moci a sily vychádza zo základných potrieb, záujmov a cieľov štátu, z jeho politiky, teda i geopolitiky. Stret moci a sily v geopolitickom priestore je výsledkom geopolitického pôsobenia viacerých geopolitických aktérov presadzujúcich alebo snažiacich sa presadiť svoje záujmy a ciele. Podľa prioritizácie týchto záujmov štáty vytvárajú konfliktné situácie, konfliktné vzťahy a vstupujú do konfliktov (vojen). 2.5 Geopolitická rovnováha Analýza vývoja medzinárodno-politických vzťahov ukazuje, že zatiaľ jedným z najefektívnejších spôsobov regulácie týchto vzťahov a nástrojov na zaistenie stability a bezpečnosti regiónov, kontinentov i celého sveta je rovnováha. Aj preto možno súhlasiť s Krejčím, ktorý tvrdí, že žiadna medzinárodno-politická situácia v dejinách ľudstva nebola ničím iným, než prechodným usporiadaním mocenskej rovnováhy. Rovnováhu v systéme medzinárodných vzťahov, ktorá je základom stability a bezpečnosti, nemožno dosiahnuť bez jednotlivých geopolitických aktérov suverénnych štátov, predovšetkým veľmocí a superveľmocí, teda rozhodujúcich geopolitických hráčov. V odbornej literatúre či masmédiách sa možno stretnúť s viacerými typmi rovnováhy mocenskou, vojensko-strategickou, vojensko-politickou, globálnou alebo rovnováhou síl. Vzhľadom na cieľ tejto publikácie sa budeme zaoberať geopolitickou rovnováhou, ktorá predstavuje komplexnú a viacúrovňovú kategóriu. Podľa úrovne (hladiny) na akej sa geopolitická rovnováha nachádza, možno hovoriť troch základných rovinách geopolitickej rovnováhy: a) kritickej (nadprahovej), b) dostatočnej, a c) bezpečnej (podprahovej). 54

55 Kritická geopolitická rovnováha predstavuje takú úroveň (kvalitu) rovnováhy geopolitických síl a moci, kedy o ovládaní, kontrole a riadení bezpečnosti už nie možné hovoriť v plnom zmysle slova. V tomto stave úroveň zbrojenia prestáva byť medzinárodnými subjektmi kontrolovateľná a narušenie rovnováhy, mieru, spolupráce alebo vypuknutie konfliktu môže spôsobiť aj vedľajší či náhodný podnet. Dostatočná geopolitická rovnováha predstavuje takú úroveň (kvalitu) rovnováhy geopolitických síl a moci, ktorá zaisťuje hlavným geopolitickým aktérom dostatočnú garanciu presadzovať svoje záujmy a ciele a zároveň chrániť svoju bezpečnosť. Bezpečná geopolitická rovnováha predstavuje takú úroveň (kvalitu) rovnováhy geopolitických síl a moci, ktorá zaisťuje bezpečnosť a ochranu vlastného geopolitického priestoru aktérov a zároveň neohrozuje bezpečnosť iných aktérov. Tento stav neumožňuje globálne zničenie ľudstva, naopak umožňuje rozvoj spolupráce a prehĺbenie vzájomných vzťahov. Z hľadiska štruktúry geopolitických aktérov možno geopolitickú rovnováhu rozdeliť na: unipolárnu (hegemonistickú), bipolárnu, a multipolárnu. Unipolarita predstavuje hierarchický systém, kedy na vrchole pyramídy stojí jediný silný hegemón, ktorý vládne sám. Viacerí autori prezentujú názor, že v súčasnosti túto pozíciu zastávajú USA. Bipolarita predstavuje systém, kedy hegemónne postavenie majú dve približne rovnako silné superveľmoci, ktorých vzťahy určujú a ovládajú zostávajúce časti systému. Výsledkom je vznik dvoch ideologických blokov (zoskupení, aliancií, paktov) a minimalizácia konfliktov. Tento stav bol charakteristický pre obdobie studenej vojny v rokoch , kedy pozície superveľmocí zastávali bývalý Sovietsky zväz (ZSSR) a USA, bloky tvorili socialistické a kapitalistické krajiny, a pakty predstavovali Varšavská zmluva a Severoatlantická aliancia. 55

56 Multipolarita je charakteristická rozdelením moci medzi viac než dvoch aktérov systému. Uzavieranie spojeneckých zväzkov v takomto systéme je pružné, a to na základe spoločných záujmov a cieľov. Takéto spojenectvá sa neustále menia za účelom dosiahnutia celkovej rovnováhy, pričom ideológia nie je spravidla rozhodujúcim faktorom. Žiadny aktér nie je schopný, nemá dostatok sily a moci, aby ovládol celý systém, i keď pokusy k dosiahnutiu takejto pozície sa môžu objaviť. Z hľadiska geopolitickej rovnováhy najstabilnejším z týchto stavov je bipolárny systém s minimom konfliktov na centrálnej úrovni, menej stabilným je unipolárny systém s jedným svetovým policajtom a najmenej stabilný, resp. najviac náchylný ku konfliktom je multipolárny systém s prevládajúcimi snahami aktérov zaistiť si prežitie na úkor druhých aktérov a sám sa stať hegemónom. Z hľadiska štruktúry geopolitickej sily a moci možno geopolitickú rovnováhu rozdeliť na: politickú rovnováhu, vojensko-strategickú rovnováhu, ekonomickú rovnováhu, vedecko-technickú rovnováhu, sociálnu rovnováhu, morálno-politickú rovnováhu, atď. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že pre ľudstvo nie je jedno, ktoré štrukturálne prvky sily a moci (politické, ekonomické, vojenské, vedecko-technické, sociálne, kultúrne a pod.) sa podieľajú na dosahovaní a udržiavaní geopolitickej rovnováhy, resp. aký typ moci a sily sa presadzuje v medzinárodno-politických vzťahoch. Z geostrategického hľadiska (v odbornej geopolitickej literatúre pomerne často používaný prístup ku klasifikácii geopolitickej moci a sily) možno geopolitickú rovnováhu skúmať aj ako pomer alebo vzťah medzi: 56

57 pozemskou mocou, námornou mocou, vzdušnou mocou, kozmickou mocou, a informačnou mocou. 57

58 Otázky na opakovanie: Definujte geopolitický priestor. Uveďte príklady rozdelenia geopolitického priestoru. Charakterizujte základné geopolitické faktory. Objasnite význam rozlohy a hodnoty geopolitického priestoru. Objasnite význam polohy geopolitického priestoru. Vysvetlite v čom spočíva osobitný význam hraníc geopolitického priestoru. Vysvetlite čo znamená riadiť geopolitický priestor. Definujte geopolitického aktéra a vysvetlite prečo je štát považovaný za hlavného geopolitického aktéra. Objasnite do akých základných skupín možno rozdeliť geopolitických aktérov a prečo. Definujte geopolitické potreby. Vysvetlite čo možno zaradiť medzi základné geopolitické potreby. Definujte geopolitické záujmy. Objasnite pojem sféra geopolitických záujmov. Stručne charakterizujte geopolitickú moc a silu. Charakterizujte základné typy moci. Charakterizujte základné druhy moci. Charakterizujte silové pozadie a silový potenciál štátu. Vysvetlite význam miery (rovnováhy) medzi silou a cieľom. Pojednajte o rozptyle a strete moci a sily v geopolitickom priestore. Definujte geopolitickú rovnováhu. Charakterizujte základné roviny geopolitickej rovnováhy podľa jej úrovne (hladiny), v ktorej sa nachádza. Vysvetlite ako možno rozdeliť geopolitickú rovnováhu z hľadiska štruktúry geopolitických aktérov. Vysvetlite ako možno skúmať geopolitickú rovnováhu z geostrategického hľadiska. 58

59 Odporúčaná literatúra: CHAPMAN, B Geopolitics: A Guide to the Issues. Santa Barbara : ABC- CLIO. 261 s. ISBN COHEN, B. S Geopolitics of the World System. Lanham : Rowman & Littlefield, s. ISBN DALBY, S. ROUTLEDGE, P. Ó TUATHAIL, G The Geopolitical Reader. New York : Routledge, s. ISBN DALBY, S. Ó TUATHAIL, G Rethinking Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN DITTMER, J. SHARP, J Geopolitics: An Introductory Reader. New York : Routledge, s. ISBN DODDS, K. J Global geopolitics: A Critical Introduction. London : Routledge, s. ISBN FLINT, C Introduction to Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN IŠTOK, R Politická geografia a geopolitika. Prešov : Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská univerzita, s. ISBN KREJČÍ, O Mezinárodní vztahy. Praha : Ekopress, 2010, 4. vyd. 752 s. ISBN KREJČÍ, O Geopolitika středoeuropského prostoru. Praha : Prefessional Publishing, 2010, 4. vyd. 404 s. ISBN PAINTER, J. JEFFREY, A Political Geography. Thousand Oaks : SAGE Publishing, s. ISBN PARKER, G Geopolitics: Past, Present and Future. Michigan University Press, s. ISBN

60 VOLNER, Š Geopolitika: metodológia, zdroje, prax, história. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Nová geopolitika: teoreticko-metodologické východiská. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Geopolitika: klasická, nová, EÚ geopolitický aktér 21. storočia. Bratislava : IRIS, s. ISBN

61 3 TEORETICKÉ ZDROJE PRE ŠTÚDIUM GEOPOLITIKY 3.1 Historické teoretické zdroje Vzťahy medzi štátmi, politickou činnosťou a priestorom, v ktorom štáty existovali a na ktorom bola vyvíjaná politická činnosť, už oddávna pútali pozornosť viacerých významných mysliteľov, učencov, vojvodcov, politikov alebo historikov. Preto prvé úvahy o vzájomnom vzťahu štátov a geografických podmienok siahajú až do obdobia starovekej Číny či antického Grécka. V súvislosti so starovekou Čínou je nevyhnutné spomenúť predovšetkým Majstra Suna (Sun-c`, Sun-tzu), vlastným menom Wu Sun (asi p. n. l.), čínskeho generála a autora legendárneho traktátu Umenie vojny, ktorý je považovaný za jednu z najstarších kníh o vojenskej stratégii, taktike a vplyve politiky i priestoru na ne. Majster Sun v tomto svojom nadčasovom diele kladie veľký dôraz nielen na kvalitnú analýzu, plánovanie a prípravu celého ťaženia, vrátane geografických podmienok, ale tiež na použitie ľsti, umenia manipulácie s protivníkom alebo využitie terénu (priestoru) či prekvapivého prvku alebo manévru. Majster Sun je považovaný za jedného z prvých realistov v teórii medzinárodných vzťahov. V súvislosti s antickým Gréckom je nevyhnutné spomenúť najmä antických historikov a filozofov Herodota, Túkydida, Tálesa, Xenofóna, Platóna alebo Aristotela, ako aj poétov Homéra, Hippokrata, Strabóna či Polybia, v ktorých dielach sa objavujú myšlienky o spojitosti človeka a zeme (priestoru). Hérodotos z Halikarnassosu (asi p. n. l.), ktorého Cicero nazval otec dejepisu, v deviatich knihách svojho diela Historiés Apodexis, ktoré koncipoval ako odveký boj Grékov s barbarmi, opísal konflikt medzi Perzskou ríšou a Gréckom tzv. grécko-perzské vojny, vrátane geografických podmienok za ktorých vojny prebiehali. Okrem základného konfliktu opísal aj predchádzajúce udalosti a dejiny jednotlivých národov (Médov, Peržanov, Egypťanov, Skýtov, Grékov), ktorých sa konflikt týkal. Jeho dielo je významný tým, že vôbec prvý poukázal na spojitosť medzi ľuďmi a zemou. 61

62 Túkydides ( p. n. l.), považovaný za prvého vojenského historika v dejinách, pri písaní dejín odmietol zdôvodňovať ľudské zlyhania zásahmi bohov. Naopak, vývoj udalostí sa snažil vysvetliť prirodzeným spôsobom a pragmaticky. Ako prvý historik vôbec dôsledne overoval fakty a v prípade nejasnosti uvádzal i rozporné verzie. Často cituje štátne zmluvy, ktoré sa zachovali, zároveň čerpá i z iných prameňov, vďaka čomu je považovaný za veľmi spoľahlivý zdroj. Ako prvý zaviedol časové datovanie udalostí podľa olympiád, pretože dovtedy sa datovalo podľa najdôležitejších úradníkov v jednotlivých mestách, čo bolo veľmi neprehľadné. Jeho dielo, koncentrované na udalosti peloponézskej vojny, je dodnes vzorom racionalistickej analýzy mocenskej politiky. Príčiny vzniku konfliktu hľadal v obavách Sparty z rastu moci Atén, čiže v narušení mocenskej rovnováhy. Túkydidov realistický opis udalostí nemôže nikoho nechať na pochybách, že už v tom čase sa uplatňovali zásady mocenskej politiky a totálnej vojny v najbrutálnejšej podobe. Ako píše, Kleón aténsky politik a demagóg, radil Aténčanom zavraždiť všetkých zajatcov, pretože nemá žiadny zmysel snažiť sa získať si oddanosť ovládaných. Vychádzal pri tom z prirodzeného zákona, podľa ktorého tí, čo niekoho ovládli, uplatňujú nad ovládanými svoju moc. Z pohľadu primárneho zamerania tejto publikácie, význam Túkydidovho diela spočíva najmä v tom, že ľudskú prirodzenosť považoval za súhrn charakteristických dedičných vlastností jedincov a ich vzťahu s okolitým prostredím a priestorom. Vo svojom vyššie naznačenom diele Dejiny peloponézskej vojny poukázal na podstatu štátu ako živej bytosti. Správanie štátov je podľa neho ovplyvnené prírodnými zákonitosťami a preto silnejší diktuje zákony slabšiemu. Túkydidovým dôstojným nástupcom bol Xenofón ( p. n. l.), filozof, vojak a historik, ktorého diela sa veľmi dobre čítajú kvôli použitému štýlu, avšak nedosahujú analytickú úroveň konfliktu jeho predchodcu. Xenofón ako Sokratov žiak mal odmietavý vzťah k aténskej demokracii a sympatizoval so Spartou, pričom príznačný je najmä jeho obdiv k silnej osobnosti. Aj preto vo svojich dielach veľmi často zdôrazňoval potrebu sebaovládania. Taktiež, v Sokratovom duchu, kládol dôraz na rozumové poznanie a odborné znalosti. 62

63 Platón ( p. n. l.), jeden z najznámejších, najčítanejších a najštudovanejších filozofov všetkých čias, žiak Sokrata, učiteľ Aristotela a zakladateľ filozofickej školy zvanej Akadémia, považoval násilie, a teda aj konflikty (vojny), za prejav nižšej časti ľudskej duše a za nevedomosť. Avšak považoval ho za potrebné na udržanie stability štátov. Násilie, ktoré používali Gréci vo vojnách s barbarmi považoval za zákonné a prirodzené, kým násilie, ktoré sa používalo vo vnútorných, občianskych vojnách, odsudzoval, považoval ho za neprípustné, pretože jeho príčinu videl v ziskuchtivosti, túžbe po moci, snahe obohatiť sa na úkor suseda a pod. Platón vo svojich dielach okrem iného naznačil otázky potreby stratifikácie spoločnosti, pretože podľa neho ľudia od prírody (aj pod vplyvom prostredia v ktorom žijú) si nie sú rovní a každý by mal v spoločnosti zaujať také miesto, ktoré zodpovedá jeho nadaniu a schopnostiam. Aristoteles ( p. n. l.), žiak Platóna a vychovávateľ Alexandra Veľkého, filozof, polyhistor, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálno-vedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie, atď.) pokračoval v myslení svojho učiteľa Platóna. Zatiaľ čo však Platón umiestňoval idey mimo sveta, Aristoteles tvrdil, že sú v predmetoch samých. Jeho filozofia má analytický ráz a preto Aristoteles presne dokázal rozlíšiť filozofické disciplíny. Filozofiu delil na teoretickú (napr. matematiku), praktickú (napr. politiku) a poetickú (napr. poetiku). Ku skúmaniu násilia a konfliktov prispel predovšetkým úrovňou a rozsahom systemizácie. Rozlišoval dva hlavné druhy násilia: a) prirodzené, ktoré vychádzalo z formy vlastníctva, hospodárstva a rozdielu medzi majiteľom a nemajetnými osobami, resp. pánom a jeho poddanými, a b) politické, ktoré vychádzalo z jednotlivých foriem politickej moci. Pri posudzovaní konfliktov uplatňoval kritérium spravodlivosti a nespravodlivosti, pričom rozhodujúce podľa neho bolo to, či bol konflikt vedený v záujme štátu a v súlade s jeho zákonmi a ústavou. Vo svojom diele Politika Aristoteles jasne poukazuje na súvislosť medzi mocou štátu a jeho polohou, veľkosťou, ľudnatosťou, zložením populácie a ďalšími geopolitickými prvkami. Zároveň bližšie špecifikuje štruktúru geografického prostredia štátu, pričom pri charakteristike územia si všíma jeho kvantitatívne 63

64 i kvalitatívne znaky. Rozloha a veľkosť územia štátu majú byť podľa neho také, aby jeho obyvatelia mohli žiť vo voľnom čase slobodne a zároveň umiernene. Aristoteles vo svojom diele súčasne vyzdvihuje význam komunikačnej polohy štátu a mora. Poukázal na význam a úlohu námornej moci, pretože štát má podľa neho nielen u vlastných občanov, ale aj u susedov vyvolávať strach, prípadne byť schopný pomôcť im tak na zemi, ako aj na mori. V nadväznosti na vzájomný vzťah medzi mocou a veľkosťou štátu tvrdil, že ak chce mať štát vedúcu úlohu, zastávať vedúce postavenie a zasahovať do politického života, musí mať primerane veľkú moc k týmto plánom. K významným historickým teoretickým zdrojom geopolitického myslenia v neskoršom období patria najmä práce Montesquieua, Kanta, Rousseaua, Bodina, Humboldta, Herdera, Rittera a ďalších autorov. Francúzsky filozof, spolutvorca idey deľby moci Charles-Louis de Secondat, Baron de La Brède et de Montesquieu ( ) vo svojom diele O duchu zákonov poukázal na súvislosť medzi správaním sa rôznych národov a ríš a širšími geografickými faktormi. Zákony podľa neho musia zodpovedať fyzickej povahe štátu, jeho polohe, rozlohe, podnebiu, kvalite pôdy a spôsobu života národov. Teplota vzduchu totiž ovplyvňuje biologické procesy v ľudskom organizme a určuje tak ich aktivitu i politické správanie. Aj preto ostrovné národy prejavujú slobodnú vôľu aktívnejšie než národy žijúce na kontinentoch. Montesquieu videl aj súvislosť medzi veľkosťou štátu a jeho politickým usporiadaním. Tvrdil, že pre malé štáty je prirodzené republikánske usporiadanie, pre stredné monarchistické a pre veľké despotické. Na základe odlišností v podmienkach, prostredí a spôsoboch života národov i jednotlivcov videl príčiny rozporov medzi nimi. Konflikty spájal so základnými potrebami človeka, jeho nasýtením, životným priestorom a klímou. Jeden z najvplyvnejších filozofov v histórii západnej filozofie Immanuel Kant ( ), predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, ktorého príspevky k metafyzike, gnozeológii, etike a estetike ovplyvnili takmer všetkých jeho nasledovníkov a ktorého kritické dielo sa stalo ohniskom viacerých smerov a škôl, 64

65 v diele K večnému mieru prezentoval ideu svetového štátu a svetového mieru, ktoré vychádzajú z prirodzeného stavu vecí. Bola to totiž podľa neho práve príroda, ktorá utvorila podmienky svetovému postarala sa o ľudí, aby mohli žiť tak, že ich vojnou rozohnala na všetky strany, aby krajinu zaľudnila a týmito vojnami ich donútila vstúpiť do viac-menej zákonných vzťahov. Zvláštnosť Kantovho chápania spočíva v tom, že príčinou politického konania je príroda ako celok. Príroda spoločnosť dezintegruje rozdielnymi záujmami jej členov, ale nakoniec ich aj integruje. Táto jeho myšlienka je veľmi významná a aktuálna, pretože vyzdvihuje integračnú funkciu prírody a jej geografické a geopolitické determinanty. Významným teoretickým zdrojom geopolitického myslenia, zvlášť v oblasti funkcií aktérov, príčin vzniku a spôsobov riešenia spoločenských rozporov je dielo veľkého francúzskeho filozofa obdobia osvietenstva Jeana Jacquesa Rousseaua ( ). Ten sa vo svojom diele O spoločenskej zmluve vyjadril, že tie isté zákony nemôžu rovnako vyhovovať rôznym národom, pretože tie majú rôzne mravy, žijú v rôznych podnebiach a nemôžu zniesť rovnakú formu vlády. Plodia medzi nimi len nešváry. Rousseau tvrdil, že štát, ktorý chce byť pevný, musí si urobiť istý základ. Všetky národy majú totiž istý druh odstredivej sily a všetci sa snažia zväčšiť na úkor svojich susedov. Národ sa môže uchovať len vtedy, keď je s ostatnými v istej rovnováhe, a preto sú slabé národy v nebezpečenstve. Tak ako existujú dôvody pre rozširovanie štátu, tak existujú dôvody i pre obmedzovanie jeho veľkosti, pričom pomer medzi oboma možnosťami môže nájsť len dobrý politik. Okrem uvedeného sa Russeau v diele zaoberá aj politicko-mocenskými vzťahmi medzi štátmi, ich podmienenosťou, úlohami a významom politickej činnosti. Pozornosť si zaslúžia najmä jeho myšlienky o geografických determinantoch štátu ako hlavného subjektu mocensko-politických vzťahov. Štátne teleso možno merať dvomi spôsobmi: podľa rozsahu územia a podľa počtu obyvateľov. Pomer medzi nimi určuje najvýhodnejšiu veľkosť štátu. Ak je štát priveľký, jeho obrana je príliš nákladná a je to 65

66 príčinou obranných vojen. Naopak, ak je jeho územie malé a nestačí na obživu obyvateľstva, to je zasa príčinou útočných vojen. Russeau, podobne ako Montesquieu, poukázal aj na vzťah medzi veľkosťou štátu a formou vládnutia. Demokratická vláda sa podľa neho hodí pre malé štáty, aristokratická pre stredne veľké a monarchistická pre veľké štáty. Vo svojej Rozprave o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi obhajoval názor, že príroda urobila človeka dobrým, slobodným a preto šťastným; no spoločnosť, ktorej podstatou je vlastníctvo (podľa neho príčina všetkého zla), urobila človeka zlým, neslobodným, otrokom, a preto biednym. V období, ktoré charakterizoval ako prirodzený stav, si boli ľudia rovní, no civilizačný vývoj ich zbavil rovnosti, slobody a šťastia. Človeka považoval v jeho podstate za dobrého, mierumilovného, stvoreného a predurčeného pre šťastie. Skepticky sa staval ku kultúrnemu pokroku ľudstva, vyzdvihoval prírodného človeka nad človekom kultúrnym a volal po návrate k prírode. Tvrdil, že pokrok vied a umenia vedie k degenerácií ľudskej spoločnosti a že človek sa môže navrátiť k prírode jedine formou výchovy dieťaťa. Príčinou nerovnosti medzi ľuďmi je podľa neho majetková nerovnosť. Hlásal, že panovník v štáte by mal byť podriadený ľudu a v prípade nespokojnosti by ľud mal mať možnosť ho zvrhnúť. Do veľkej miery svojimi myšlienkami ovplyvnil Francúzsku revolúciu, marxistickú a neomarxistickú filozofiu, radikálnu demokraciu a utopický socializmus. Za významný teoretický zdroj geopolitiky možno považovať aj myšlienky Georga Wilhelma Fridricha Hegela ( ), predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie a autora systematickej teórie dialektiky, ktorý významným spôsobom ovplyvnil myslenie o štáte. Jeho filozofické učenie o dialektickom vývoji, ktorého hybnou silou je neustály boj protikladov, predstavovalo významný posun v skúmaní konfliktov. Každá udalosť podľa neho vyvoláva reakciu, protikladnú udalosť a z ich spojenia vzniká nová jednota na vyššej úrovni. Celý prírodný a spoločenský vývoj sa teda uskutočňuje po špirále rastúcej dokonalosti. Dejiny sveta sú preto podľa Hegela, v dôsledku boja protikladov, dejinami neustáleho zlepšovania. Konflikt tak podľa neho zohráva pozitívnu, konštruktívnu funkciu. 66

67 Z hľadiska geopolitiky sú zvlášť významné Hegelove predstavy o rozdielnom pohľade na pozemský a morský svet. V práci Základy filozofie práva zdôrazňuje, že princípom rodinného života, jeho podmienkou, je zem, pevná pôda. Naopak, pre podnikavosť priemyslu je prirodzeným elementom a oživujúcim prvkom more. Honba za ziskom, riskovanie, podnikavosť privádza vzdialené krajiny do vzájomného styku a do zmluvného právneho vzťahu. Tento styk je nielen najväčším prostriedkom obchodu, ale aj vzdelávania a napredovania. Tí, ktorí sa zriekli lodnej dopravy, tak ako napríklad Egypťania alebo Indovia, vnútorne otupeli a klesli. Preto sa podľa neho všetky veľké a vnútorne usilujúce národy snažia získať prístup k moru. 3.2 Nemecká geopolitika Geopolitika ako vedný odbor sa začala rozvíjať v Nemecku koncom 19. storočia, pričom za jej otca sa považuje nemecký geograf a zoológ Fridrich Ratzel ( ). Počiatky geopolitiky možno pozorovať v jeho prácach Antropografia a Politická geografia. Sám Ratzel pojem geopolitika nepoužíval, ale preferoval pojem antropografia, ktorým mienil spojenie antropológie, geografie a politiky. Tento nový vedný odbor mal študovať človeka, štát a svet v organickej jednote. Ratzel považoval štát za dynamický priestorový útvar, za svojrázny biologický organizmus. Nepovažoval ho však za živý organizmus, ale za agregátny organizmus, ktorého jednota je tvorená morálnymi a duchovnými silami. Keďže štát podľa neho okupuje časť zemského povrchu, tak vlastnosti štátu sa skladajú z vlastností národa a pôdy, pričom najdôležitejšia je veľkosť, poloha a hranice štátu, druh a kvalita pôdy, priestor, vodstvo a vzťah k ďalším častiam zemského povrchu. Ratzel prezentoval názor, že vlastnosti národa sú do značnej miery odvodené od charakteru pôdy. Národ a priestor určujú charakter štátu a jeho politický život. A hlavne, že patrí k organickému charakteru štátu, že sa rozvíja a rastie ako celok. Rastúci národ potrebuje pre svoj rast novú pôdu a preto sa štát pri svojom raste snaží získať politicky cenné oblasti. Pôda je podľa neho príčinou toho, že ľudia vedú stály boj o svoju existenciu, vojny sú preto prirodzenou nutnosťou. 67

68 Ratzel vo svoje práci uvažoval o tom, že štát, ktorý chce byť skutočnou veľmocou, by mal mať rozlohu aspoň 5 miliónov kilometrov štvorcových, a to v čase, keď Nemecko malo rozlohu asi 550 tisíc kilometrov štvorcových. Práve od neho pochádza pojem životný priestor (Lebensraum) a s tým súvisiaci boj o priestor (Kampf um Raum). Tvrdil, že štát sa v rámci svojho rastu snaží o získanie politicky cenných oblastí, avšak meradlá pre hodnotenie významu politických priestorov sa menia. Spočiatku podľa neho dochádza k obsadzovaniu pôdy vo vnútri štátu ide o tzv. vnútornú kolonizáciu, ale ak táto pôda nestačí, štát sa nevyhnutne tlačí von za jeho hranice, čo je spojené s konfliktami ide o tzv. zahraničnú kolonizáciu. Podľa Ratzela však práve dynamický priestorový rast odlišuje rozvíjajúce sa štáty od upadajúcich. Menej známe je, že Ratzel sa vo svojich prácach zaoberal aj súperením medzi pozemnou (Landmacht) a morskou mocou (Seemacht). Bol presvedčený, že jedine morská moc je schopná spájať pevniny a nárokovať si pozíciu globálne dominujúcej moci. Predpokladal, že rozhodujúci stret, ktorý zavŕši evolúciu ľudskej civilizácie, sa uskutoční v priestore Tichého oceánu, ktorý pokladal za oceán budúcnosti. V tomto mieste by sa podľa neho mal vyriešiť vzájomný vzťah piatich veľmocí USA, Ruska, Číny, Japonska a Veľkej Británie, pričom prevahu budú mať kontinentálne mocnosti disponujúce rozsiahlymi zdrojmi. Tieto Ratzelove myšlienky vznikli v období boja za prerozdelenie sveta, na ktoré sa v tom čase sústreďovala snaha veľmocí a ktorého sa chcelo zúčastniť aj zjednotené Nemecko. To zároveň objasňuje, prečo hlavným obsahom nemeckej geopolitiky a politickej geografie bolo zdôvodňovanie tohto boja na základe vedeckého či pseudovedeckého myslenia. Aj preto sa niektoré Ratzelove idey dali využiť na ospravedlnenie nemeckej expanzie. Význam Ratzelovho diela spočíval najmä v tom, že urobil prvý seriózny pokus o konštrukciu priestorového prístupu k objasneniu zmyslu politických udalostí. Ratzelov žiak, švédsky politológ a politik Johan Rudolf Kjellén ( ), už zmienený autor termínu geopolitika, považoval Ratzelovu teóriu za most medzi prírodnými a politickými vedami. Vo svojom diele Štát ako forma života, ktoré je 68

69 napriek autorovmu pôvodu považované za klasickú prácu tzv. nemeckej geopolitiky, tvrdí, že politická účelnosť je pre štát oveľa dôležitejšia ako spravodlivosť či zákon. Odmietol Ratzelove poňatie štátu ako nižšieho organizmu, pokladal ho zmyslovo rozumnú bytosť porovnateľnú s človekom, i keď aj on sám si bol vedomý toho, že štát je koniec-koncov v rukách jednotlivcov. Štát v jeho poňatí predstavuje najvyššiu formu organizmu, pričom produkčné (priemyselné) regióny zodpovedajú končatinám, komunikačná sieť a infraštruktúra predstavujú krvný obeh a hlavné mesto centrálny nervový systém. Sila štátu vychádza podľa Kjelléna z piatich základných prvkov: moci, obyvateľstva, spoločnosti, ekonomiky a územia, a na základe toho vytvoril vlastnú koncepciu štátu ako organizmu, ktorý je podľa neho potrebné skúmať z hľadiska nasledujúcich piatich kritérií: moci (kratopolitik), obyvateľstva (demopolitik), spoločenského systému (soziopolitik), hospodárstva (oekopolitik), a fyzicko-geografickej báze (geopolitik). Neskôr k vyššie uvedeným kritériám priradil psychológiu národa (ethnopolitik) z dôvodu uvedomenia si kumulatívnej psychologickej sily štátu. Geopolitika je podľa Kjelléna učenie o štáte ako o geografickom organizme, pričom jej súčasťou je: topopolitika skúmajúca politické okolie štátu, hlavne tlak okolia na štát, ktorý sa môže formovať prostredníctvom spojeneckých dohôd s inými štátmi; morfopolitika predstavujúca učenie o forme štátneho teritória, pričom jeho ideálnou formou je kruh; a fyziopolitika, predstavujúca učenie o teritóriu štátu z aspektu jeho obsahu s akcentom na fyzicko-geografické vlastnosti. V nadväznosti na vyššie uvedené je vhodné doplniť, že Kjellén v rámci svojej oekopolitik zdôrazňoval význam autarkie, čiže sebestačnosti štátu, ktorý by mal byť schopný existovať výlučne zo zdrojov nachádzajúcich sa na jeho teritóriu. Túto 69

70 koncepciu neskôr prevzal od Kjelléna Haushofer, avšak podľa dejinných skúseností autarkia spôsobuje postupné uzatváranie sa štátu do seba, vytváranie bariér pre vedecko-technický rozvoj a následne jeho postupné zaostávanie. Geopolitika v Kjellénovom poňatí zohadňovala najmä geografické podmienky (pôdu, vodstvo, klimatické podmienky, nerastné a prírodné zdroje), ktorými štáty disponujú a ktoré predurčujú nielen ich politiku voči susedom, ale aj celkovú formuláciu a presadzovanie konkrétnej zahraničnej politiky. Fyzické podmienky podľa neho zásadným spôsobom ovplyvňujú kvalitu populácie, najmä z hľadiska jej aktivity, prípadne morálno-vôlových vlastností, čím zároveň predisponujú správanie každého štátu. Aj preto okrem geografickej polohy zdôrazňoval veľkosť a kvalitu populácie štátu. Štáty ako najimpozantnejšie formy života musia viesť podľa Kjelléna vlastný súťaživý boj o prežitie s ostatnými štátmi, pričom v tomto boji podľa zákonov prirodzeného výberu víťazí silnejší. Tvrdil, že skutočným princípom štátu je jeho politická účelnosť a realizácia politických záujmov vychádzajúcich z jeho potrieb, nie právo. Tvrdil, že pud sebazáchovy nútil Veľkú Britániu predtým a Nemecko či Japonsko potom ku kolonizátorským výbojom a okupačným vojnám, pretože ich vládcovia nemali inú možnosť voľby. S tým spájal tézu, že čím viac vzniká veľkých štátov, tým viac klesá kurz malých štátov, tie sú vytláčané na perifériu alebo miznú. Vo svojej knihe Veľmoci súčasnosti z roku 1914 sa vyjadril v tom zmysle, že úlohou národa je vtisnúť svetu pečať svojej nacionálnej idey. V tom čase napísal, že Japonsko je na úsvite svojho dňa, Nemecko, Taliansko a USA sa nachádzajú v dopoludňajších hodinách, Rusko a Veľká Británia na pravom poludní, Francúzsko v podvečer a Rakúsko-Uhorsko pred súmrakom. Bolo to práve Nemecko, ktoré malo podľa Kjelléna úlohu po novom usporiadať Európu a potom sa presadiť aj v celosvetovom meradle; buď splní úlohu stať sa svetovou veľmocou, alebo zanikne. Rakúsko-Uhorsko preňho predstavovalo prežitok primitívneho vývojového štádia, teritoriálneho stredovekého štátu, podobne ako živočích z treťohôr uprostred dnešnej fauny. 70

71 Protagonistom geopolitickej koncepcie, zhodnej s Kjellénovou koncepciou, bol aj protestantský kňaz, liberálny politik a poslanec Ríšskeho parlamentu Friedrich Naumann ( ). Ten vo svojej knihe Mitteleuropa predstavil pangermánsky model Európy zjednotenej okolo Nemecka, čím priniesol najvýraznejšiu víziu strednej Európy ako geopolitického celku pod nemeckým vedením. Mitteleuropa (Stredoeurópska únia) sa mala stať politickým výrazom strednej Európy ako geografického regiónu, ktorý by stál medzi Ruskom a západnými štátmi. Mala predstavovať superštát, organizovaný ako únia štátov. Naumann tvrdil, že aby boli národy strednej Európy schopné konkurovať Rusku, USA alebo Veľkej Británii či Francúzsku, sú nútené zjednotiť sa a uskutočniť integráciu politicko-ekonomických priestorov. Integrujúcim aktérom malo byť Nemecko. Z tejto Naumannovej koncepcie možno vyvodiť dve úplne odlišné línie myslenia i konania: 1) teóriu a politiku nemeckého nacizmu, alebo 2) víziu jednotnej európskej únie, ktorá prevláda v súčasnej nemeckej geopolitike. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že projekt Mitteleuropy ani zďaleka nepatril medzi najmilitantnejšie pangermánske predstavy. Samotný Naumann veril v možnosť odstránenia vojen vytvorením jediného svetového štátu. Vrchol a zároveň krízu nemeckej geopolitiky predstavuje dielo nemeckého generála, diplomata a profesora zemepisu Karla Haushofera ( ), spoluzakladateľa svetoznámeho Časopisu pre geopolitiku a Inštitútu pre geopolitiku v Mníchove. Geopolitiku zavádzal ako povinný predmet na vysokých školách a ako učiteľ nacistického politika Rudolfa Hessa a radca Adolfa Hitlera sa podieľal na napísaní zahraničnopolitických pasáží v knihe Mein Kampf. Haushofer v nadväznosti na Ratzelov teoretický odkaz preformuloval pre nacistov teóriu životného priestoru, od Kjelléna prevzal pohľad na štát ako na biologický organizmus a od Mackindera prevzal nielen víziu Heartlandu, ale aj presvedčenie, že ovládnutie Heartlandu prinesie Nemecku nadvládu nad celým 71

72 svetom. Mackinderovu bipolaritu nahradil svojou predstavou panregiónov, t.j. oblastí spojených panideami. Svet rozdelil na štyri panregióny: Euroafriku, Panrusko (s Perziou a britskou Indiou), Panameriku a Ďalekovýchodnú oblasť (s Austráliou), pretože podľa jeho koncepcie tieto regióny vykazujú nielen určitú ideovú jednotu (napr. Amerika spojená Monreovou doktrínou), ale aj ekonomickou samostatnosťou, a navyše majú aj vnútornú politickú štruktúru. V tejto štruktúre vo všetkých panregiónoch dominoval sever, ktorý panoval nad perifériami a dával svetu štyri hlavné veľmoci: Nemecko, Rusko, USA a Japonsko. Podľa Haushofera bola geopolitika teóriou závislosti politických procesov na zemi. Vybudovaná bola na základoch geografie, zvlášť politického zemepisu, ako učenie o politických organizmoch v priestore. Podľa zborníka Základy geopolitiky, na vydaní ktorého sa podieľali najmä vydavatelia Časopisu pre geopolitiku, možno geopolitiku charakterizovať nasledovne: a) geopolitika je učenie o závislosti politických procesov na zemi; b) geopolitika je vybudovaná na širokom základe geografie, zvlášť politickej geografie, ako učenie o politických organizmoch v priestore a ich štruktúre; c) podstata zemepisných priestorov pochopená geografiou dáva geopolitike rámec, vo vnútri ktorého musia politické procesy prebiehať, ak majú dosiahnuť trvalý úspech, a hoci nositelia politického života samozrejme občas tento rámec prekročia, skôr či neskôr sa zasa uplatní závislosť na zemi; d) v zmysle tohto poznatku chce geopolitika dodať výzbroj k politickému jednaniu a byť ukazovateľom cesty; e) tým sa geopolitika stáva náukou, ktorá je schopná doviesť praktickú politiku až do potrebného štádia, kde sa odpútava od pevnej pôdy, čím sa uskutoční prechod nie od nevedieť, ale od vedieť k moci, čo je ťažšie a súčasne nebezpečnejšie; f) geopolitika chce a musí byť geografickým svedomím štátu. Podľa Haushoferových geopolitických zásad musí životaschopný národ nájsť také vlastné štátne sebavyjadrenie, ktoré mu zaručí ekonomickú sebestačnosť a zbaví 72

73 ho ekonomickej závislosti na ostatných štátoch. K tomu potrebuje dostatočný životný priestor, teda taký diel zeme, ktorého prírodné zdroje zaistia dostatočnú podporu vlastnej populácie. Ak takéhoto životného priestoru nie je dostatok, štátne hranice sa stávajú bojovými frontami, pričom štát má právo hľadať prirodzené hranice. Dokonalý štát musí vrásť do panregiónu, prírodnej oblasti, ktorá by svojim prírodným vymedzením nahradila národné hraničné fronty. Za takejto situácie sa územie Eurázie a Afriky javí nielen ako najzaľudnenejšia a najväčšia oblasť pozemnej a morskej moci, ale aj ako oblasť, ktorá má potenciál na svetovú dominanciu. Haushofer vo svojich prácach prezentoval názor, že 800 rokov trvajúca expanzia a rast nemeckého národa musia ďalej pokračovať, pričom konečným cieľom by malo byť ovládnutie sveta. Jeho prepočet krivdy na nemeckom národe v podobe obmedzeného životného priestoru bol veľmi konkrétny; v Nemecku sa na jednom kilometri štvorcovom chudej severoalpskej roviny plahočí a dobýva svoj chlieb 130 ľudí, kým v krajinách bohatých na kolónie si na rovnako veľkom priestore zaobstaráva živobytie za výhodnejších podmienok len 7 až 25 ľudí, preto vraj sám boh ospravedlňuje úsilie nemecké úsilie o rozšírenie ich územia. Haushofer nadviazal na Mahanove a Mackinderove metafyzické vízie sporu (konfliktu, rozporu) medzi morskou a pozemnou mocou a tiež na ideu Heartlandu, avšak z opačného, nemeckého, kontinentálneho zorného uhla. Preto budúcu slávu Nemecka videl v boji proti západným krajinám morskej moci, a to predovšetkým proti anglosaským štátom. Odtiaľ vzišla jeho vízia kontinentálneho bloku : osi Berlín Moskva Tokio. A aj preto základnou axiómou jeho európskej politiky bolo vyhnúť sa konfliktu medzi dvomi veľkými kontinentálnymi národmi Nemcami a Rusmi, ako tomu bolo napríklad počas prvej svetovej vojny alebo počas Krymskej vojny. Jeho koncepcia bola pred príchodom nacistov k moci založená na otvorenosti Nemecka k Východu (Ostorientierung). Haushofer si predstavoval zväz Nemecka s Ruskom ako jadro eurázijského zväzu so širokým transkontinentálnym blokom zahŕňajúcim Čínu a Japonsko. Preto v 20. a 30. rokoch minulého storočia veľmi intenzívne vystupoval za upevnenie sovietsko-nemeckého priateľstva. Počas obdobia tzv. výmarskej republiky, t.j. po páde 73

74 monarchie v Nemecku v roku 1919 do nástupu nacistov k moci v roku 1933, bol proti vojenskému riešeniu eurázijského zjednotenia. Písal najmä o spoločnom civilizačnom úsilí dvoch kontinentálnych mocností Ruska a Nemecka, ktoré mali spolu ruka v ruke vytvoriť nový európsky poriadok. Rekonštrukcia Svetového ostrova mala byť podľa neho prevedená pod vedením Nemcov na úkor neruských Slovanov, východu a neobývaných ázijských oblastí. Po skončení druhej svetovej vojny Haushofer tvrdil, že ho Hitler nepochopil, čo potvrdzuje fakt, že nemecká geopolitika z doby výmarskej republiky a geopolitika tretej ríše neboli totožné. Tento fakt zdôrazňujú nielen teoretici Novej pravice (združenie európskych intelektuálov, ktorí aktívne vystupujú na podpory obrody európskej kultúry ) zo západnej Európy, ale aj z Ruska, najmä hlavný predstaviteľ ruskej geopolitiky Alexander Geljevič Dugin (1962), ktorí sa dovolávajú Haushoferovej geopolitickej koncepcie práve z obdobia výmarskej republiky. Odkazy na prácu Karla Haushofera z obdobia výmarskej republiky, bez nejakých hyperkritických výhrad, možno nájsť aj v knihe Genadija Andrejeviča Zjuganova (1944) predsedu Komunistickej strany Ruskej federácie Geografia víťazstva. Pravdou však je i to, že pod tlakom hitlerizmu Haushofer začal spievať ódy na antikomunistickú os: Berlín Rím Tokyo, ktorú celkom nelogicky začal vydávať za svoju pôvodnú ideu. Ďalším významným predstaviteľom nemeckého geopolitického myslenia bol štátovedec a politológ Carl Schmitt ( ), ktorý napísal viacero prác (napríklad Land und Meer alebo Die planetarische Spannung zwischen Ost und West ) zameraných na otázky bipolárneho usporiadania sveta a globálnej rovnováhy, či už z pohľadu antagonizmu medzi Západom a Východom alebo rivality medzi pozemnou a morskou mocou. Schmitt je autorom koncepcie nomosu Zeme, pod ktorým chápe zákon vzájomného vzťahu medzi priestorom organizovaným národom a zvláštnosťami štátu, najmä jeho sociálnym a právnym usporiadaním. Podstata tejto koncepcie je založená na tom, že počas historického vývoja sa podľ Schmitta vytvorili tri nomosy. Prvý pred a druhý po veľkých geografických objavoch, a tretí po prvej svetovej vojne. Ten sa 74

75 vyznačuje bipolaritou Západ Východ, charakteristickou pre obdobie vzniku studenej vojny, hroziacou prerásť do skutočnej horúcej vojny. Tento stav prirovnáva Schmitt k protikladu morskej a pozemnej moci. V rámci svojich geopolitických koncepcií Schmitt predpokladal civilizačnú katastrofu, ktorá súvisí s prechodom k novému nomosu. Príčinou katastrofy je podľa neho odtrhnutie ľudskej civilizácie od pôdy tým, že sa v čoraz väčšom rozsahu rozvíja letectvo a kozmonautika. Dochádza tým k narušeniu rovnováhy, z ktorej Schmitt hľadá rôzne východiská. Jedným z nich je víťazstvo jednej z mocností, ktorá sa stane pánom sveta. 3.3 Anglosaská geopolitika Hoci geopolitika ako veda sa naozaj spočiatku rozvíjala najmä v Nemecku, nebolo by správne považovať ju za nemeckú vedu, ktorá vznikla a rozvíjala sa len v Nemecku. Fridrich Ratzel totiž v čase písania svojej najslávnejšej práce poznal dielo amerického admirála, geostratéga\f "b" a historika Alfreda Thayera Mahana ( ), osobitne jeho prvé veľké dielo Vplyv námornej sily na dejiny, , ktorá vyšla v roku Táto, podľa slov bývalého štvornásobného britského premiéra Williama Gladstona, kniha storočia vyšla len v USA do roku 1945 v 32 vydaniach a bola preložená do všetkých svetových jazykov. Podobný úspech zaznamenali aj ďalšie Mahanove knihy, napríklad Záujem Ameriky na morskej moci, Od plachty k pare alebo Problém Ázie a jej vplyv na medzinárodnú politiku. Viacerí odborníci sa zhodujú v tom, že to bol práve Mahan, kto svojimi prácami ovplyvňoval či dokonca priamo určoval americké strategické myslenie na prelome storočí. Bol priateľom amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Mnohí vojenskí teoretici, hlavne v Európe, kde boli Mahanove diela povýšené na úroveň učebnice imperializmu, považovali Mahana za jediného amerického strategického teoretika, ktorý je hodný pozornosti. Bol expertom americkej delegácie na Haagskej konferencii v roku 1899, kde razantne vystupoval proti akémukoľvek obmedzovaniu námorného zbrojenia a útočil proti zákazu použitia jedovatých plynov vo vojne. Istý čas bol tiež 75

76 prezidentom Americkej historickej asociácie, učil na Vojenskej námornej akadémii a Vojnovej akadémii USA. Okrem toho, že aj Mahan videl štát ako živý organizmus, v jeho diele sa navyše objavuje originálna vízia svetovej mocenskej rovnováhy, ktorá má presne vymedzené dva protikladné póly: Morskú moc a Pozemnú moc. Práve v anglosaskej geopolitike sa objavila vízia planetárneho dualizmu pozemnej moci (Sparta, Rím, Rusko) a morskej moci (Atény, Veľká Británia, USA a Japonsko). A bol to práve Mahan, kto zaviedol do slovníka anglicky hovoriaceho sveta pojem morská moc, hoci on sám sa odvolával na Francisa Bacona, ale tiež Túkydida, Xerxésa, Themistoklesa a niektorých ďalších autorov, keďže sa domnieval, že idea morskej moci je rovnako stará ako dejiny ľudstva. Miestom, na ktorom Mahan preukazoval pravdivosť svojej koncepcie, bola najmä Ázia. Tá je podľa neho spravidla delená na východnú a západnú, avšak moc sa v nej pohybuje severným a južným smerom. Centrálnu pozíciu v Ázii zaujíma rozsiahla neprerušovaná masa ruského impéria, ktoré je najdôležitejšou pozemnou mocou v Ázii. Mocenská rozpínavosť Ruska je vedená snahou dosiahnuť more tlakom na juh po oboch krídlach ríše. Proti tomuto tlaku pozemnej moci pôsobí morská moc. Preto štáty ako Veľká Británia a Japonsko musia udržiavať veľké loďstvo, pretože ide o krajiny s veľkým pobrežím a more predstavuje pre nich hranicu, pričom ich pozícia voči ostatným štátom závisí na ich schopnosti operovať za touto hranicou. Za základné podmienky, ktoré pôsobia na rozvoj morskej moci, pokladal geografickú pozíciu a fyzickú pozíciu štátu zahŕňajúcu prírodné zdroje, podnebie, rozsah teritória, počet obyvateľov, národný charakter a charakter vlády, vrátane štátnych inštitúcií. Ak sú tieto podmienky vhodne skombinované, objavuje sa reálna morská sila. Skutočná aktuálna sila štátu sa podľa neho dá vypočítať podľa vzorca: N + MM + NB = SP kde vojenské námorníctvo (N Navy) a obchodné loďstvo (MM Merchant Marine) spolu s vojenskými námornými základňami (NB Naval Bases) rovnajú sa morskej moci (SP Sea Power) štátu. Na rozdiel od pruského generála Carla von Clausewitza ( ), účastníka mnohých vojnových ťažení, vojenského teoretika a autora 76

77 svetoznámeho diela O vojne, sa Mahan vo svojich úvahách stránil myšlienky o jednej rozhodujúcej veľkej bitke, i keď v jeho poňatí išlo bitku námornú a nie ako v Clausewitzovom poňatí o bitku pozemnú. Vzhľadom na manévrovacie schopnosti, možnosti a rýchlosť sa morská moc javila Mahanovi ako víťaziaca a ríša mora ako svetová ríša. Bol presvedčený, že komunikácie dominujú vo vojne a v kontrole nad nimi ležala a leží prevaha morskej moci. Tvrdil, že to boli práve vojnové lode, ktoré zjednotili svet. Zároveň však tvrdil, že práve preto, že morská moc je závislá na vodných komunikáciách, Rusko nemôže byť zlomené prostriedkami morskej moci. V takejto situácii morská moc nedosahuje najväčší efekt prostredníctvom tlaku na centrum pozemnej moci, ale na krídlach. Mahan zároveň tvrdil, že v prospech prevahy morskej moci nad pozemnou mocou hovorí vraj aj nadradenosť teutónskej rasy (Teutóni starý germánsky kmeň spomínaný v zápisoch starých Rimanov a Grékov) nad rasou slovanskou. Metafyzický motív konfliktu morskej a pozemnej moci, ktorý patrí od čias Mahana do výzbroje geopolitiky, je síce niekedy vnímaný ako anglosaská idea, avšak v skutočnosti nemá národnosť. Možno ju totiž nájsť vo viacerých školách u viacerých autorov, napríklad v nemeckej alebo v ruskej geopolitickej škole, prirodzene ale v zrkadlovom hodnotovom videní. V súvislosti s Mahanovým dielom je potrebné poznamenať, že pochádza z čias, kedy Veľká Británia okrem Panamského kanálu kontrolovala všetky kľúčové morské cesty, čo ju robilo v tom čase najsilnejším štátom sveta. Veľké rieky umožňovali morskej moci vstup do hĺbky kontinentov a koniec splavnosti týchto riek znamenal miesta dotyku (konfliktu) morskej a pozemnej moci. Výsledkom ich sporu (konfliktu) je podľa Mahana rozdelenie ázijského kontinentu, na ktorom medzi územím patriacim do sféry (ovládaným) morskej a pozemnej moci vznikol pás politickej nestability nachádzajúci sa medzi 30 a 40 severnej zemepisnej šírky. Do tohto pásu nepretržitého konfliktu Mahan zahrnul Suez, veľkú časť Turecka, Palestínu, Sýriu, Mezopotámiu, väčšiu časť Perzie, Afganistan, Pamír a oblasť rieky Jang-c -ťiang v Číne. Krymská vojna, britská koloniálna politika v krajinách ako Afganistan alebo rusko-japonská vojna v tých časoch potvrdzovali správnosť Mahanovej koncepcie. 77

78 Nové kolo pretekov v zbrojení, na ktorého odštartovaní malo Mahanove dielo svoj podiel, smerovalo k stavbe stále väčších lodí. Tým sa ale zvyšoval ponor týchto lodí a skracovala splavnosť veľkých riek pre bojové lode. Zároveň rástla palebná sila pobrežnej ochrany. Navyše, ani jedna z veľkých európskych alebo svetových vojen, či už ide o napoleonské vojny alebo prvú a druhú svetovú vojnu, neprebehla podľa Mahonovej schémy. Žiadna z nich nepotvrdila rozhodujúcu úlohu námorníctva. A nielen to, dvaja hlavní reprezentanti konkurenčných mocí pozemnej a morskej, čiže Rusko a Veľká Británia v nich stáli ako spojenci proti Francúzsku, resp. Nemecku. Zdokonaľovanie a rast deštruktívnej sily ponoriek tiež smeroval k oslabeniu morskej moci ako celku. Na vstup na bojiská čakali a neskôr sa na nich začali výrazne presadzovať lietadlá a rakety, ktoré (okrem iného) priniesli transformáciu tradičného chápania námornej sily. Lietadlové lode, ponorkové balistické rakety a strely s plochou dráhou letu rozhodujúce zbrane modernej konvenčnej a jadrovej vojny istým spôsobom potvrdili Mahanovu teóriu. Stalo sa to ale za cenu spochybnenia jeho základnej filozofie spočívajúcej v rozdelení štátov na reprezentantov pozemnej a morskej moci. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov anglosaskej geopolitiky bol britský geograf Sir Halford John Mackinder ( ), ktorý bol považovaný za jedného zo zakladateľov geopolitiky a geostratégie\f "b". Do dejín politickej teórie sa zapísal svojou prednáškou v Kráľovskej geografickej spoločnosti Geografická os dejín, ktorú vzápätí aj publikoval. Z jeho ďalších prác si získali najväčší ohlas kniha Demokratické ideály a realita a článok Guľatý svet a dosiahnutie mieru. Mackinder bol profesorom geografie na Londýnskej univerzite, riaditeľom Londýnskej školy ekonómie a politických vied a viceprezidentom Kráľovskej geografickej akadémie. Mackinder zachoval hlavné princípy mahanovského pohľadu na svet, avšak na rovnováhu medzi pozemnou a morskou mocou sa nedíval z pobrežia Spojených štátov amerických, ktoré stále významnejšie vstupovali do svetovej politiky, ale z centra upadajúcej koloniálnej ríše. Krištof Kolumbus, Vasco de Gama a Fernando Magalhães 78

79 boli pre neho objavitelia, ktorí zjednotili svet a umožnili vytvorenie predstavy o jednote vôd. Tento jeho postoj naznačuje Mackinderov prínos pre geopolitiku, pretože na priestor a čas sa díval z iného zorného uhla; tam, kde iní hľadali odlišnosti, on videl a nachádzal jednotu. Moria a oceány sa mu zliali v jednotný Svetový oceán a kontinenty Európa, Ázia a Afrika sa spojili do jedného Svetového ostrova. Zdôrazňoval, že deväť dvanástin povrchu sveta pokrývajú moria a oceány, tri dvanástiny tvorí pevnina, a z toho dve dvanástiny Svetový ostrov. Základom Mackinderovej geopolitiky sa stal osobitý pohľad na Euráziu. Európu neohraničoval na juhu Stredozemným morom, ale saharskou púšťou, čo pripomína antické videnie Stredozemného mora ako mora uprostred zeme. Dejiny Európy podriadil ázijskej histórii, tvrdil, že dejiny európskej civilizácie sú do značnej miery výsledkom odvekého boja proti ázijskej invázii. Po tisícky rokov série nájazdov jazdcov na koňoch, vychádzajúcich z Ázie, prenikali širokým priestorom medzi Uralom a Kaspickým morom, postupovali otvoreným územím južného Ruska a prenikali do srdca európskeho polostrova. Tým podľa neho tvarovali históriu národov v okolí Rusov, Talianov, Nemcov, Francúzov a ďalších národov, pretože z druhej strany bol tento tlak sprevádzaný nájazdmi barbarských vikingských pirátov a takto, pod vonkajším tlakom barbarov, vytvorila Európa svoju civilizáciu. Na rozdiel od Mahana sa Mackinder domnieval, že sila sa pohybuje smerom z východu na západ, a preto podľa týchto princípov umiestnil celé dejiny do pásu medzi 20 a 60 severnej zemepisnej šírky. Najznámejšou kategóriou Mackinderovej geopolitiky je pojem Heartland, ktorý používal na označenie akéhosi srdca zeme či jadra Svetového ostrova. Podľa Mackindera Heartland je reálny fyzický fakt vo vnútri Svetového ostrova, práve tak ako Svetový ostrov vo vnútri Svetového oceánu. Heartland vymedzil ako oblasť pevniny zhruba medzi riekou Pečorou a Východosibírskym morom na severe, Kaspickým morom a Bajkalským jazerom na juhu, teda ako podstatnú časť vtedajšieho cárskeho Ruska. V roku 1943 napísal, že je dostatočne presné povedať, že územie Sovietskeho zväzu sa s výnimkou územia Sibíri na východ od rieky Jenisej rovná Heartlandu. 79

80 Okrem zemepisného vymedzenia, ktoré dopĺňal i charakteristikou najrozsiahlejší rovinatý región na zemskej pevnine, používal aj politické vymedzenie. Zdôrazňoval, že ide o oblasť, z ktorej vychádzal tlak nomádov tvoriacich európsku históriu. Zároveň upozorňoval na skutočnosť, že veľké rieky Heartlandu ústia na severe do zamŕzajúcich vôd Severného ľadového oceánu alebo na juhu do uzavretých vodných nádrží Kaspického mora a Aralského jazera, čo znamená, že vždy boli nedostupné pre navigáciu z oceánu. Rozhodujúcou otázkou svetovej politiky sa podľa Mackindera stal problém, kto bude ovládať Heartland a aký bude jeho silový potenciál. Heartland totiž predstavoval pre neho geografickú os dejín, kľúčovú (pivotnú) oblasť, okolo ktorej sa vytvorili dva hlavné politické pásy: a) vnútorný alebo okrajový polmesiac, a b) vonkajší alebo ostrovný polmesiac (obrázok 7). Obrázok 7 Mackinderov geopolitický model sveta 80

81 Podľa Mackindera má každé storočie svoju vlastnú geografickú perspektívu. Po celé stáročia bol pohyb na oceánoch prirodzeným rivalom pohybu na koňoch a ťavách po súši. V období veľkých námorných objavov získal námorník prevahu nad stepným jazdcom a bola to podľa neho doba európskej expanzie do zabudnutých oblastí južného okraja Svetového ostrova a ostatných kontinentov, doba šírenia kresťanstva. Zároveň tvrdil, že až sa raz v budúcnosti historici pozrú späť na storočia, ktorými prechádzame, a uvidia ich zhustenejšie, ako my dnes vidíme egyptské dynastie, môže sa stať, že popíšu štyristo uplynulých rokov ako kolumbovskú epochu a povedia, že táto epocha skončila tesne po roku Mackinder sa tiež vyjadril, že v postkolumbovskom veku síce zostane svetový systém uzatvorený a každá explózia sociálnych síl kdekoľvek na svete sa v ňom a ostatných častiach sveta odrazí, ale iniciatívu prevezme pozemná moc. Dôvodom tejto premeny mala byť skutočnosť, že Heartland začal konsolidovať a znásobovať svoje sily v strategicky najvýznamnejšej pozícii. Transkontinentálne železnice zmenili podmienky pozemnej moci, pretože sa transformovala a zvýšila mobilita obyvateľov Heartlandu. Na stranu pozemnej moci sa zároveň pridali ponorky a lietadlá a Heartland začal využívať svoje rozsiahle surovinové zdroje. V období nasledujúcom po prvej svetovej vojne predstavoval Heartland pre Mackindera základňu všemocného militarizmu, lebo disponoval všetkými potrebami pre konečnú nadvládu na svete. Prevaha Heartlandu nad silami mora sa mala prejaviť nielen v prípade zorganizovania vlády Rusov či upevnením sovietskej moci, ale aj v situácii, kedy by Číňania pod japonskou organizáciou v tomto priestore nahradili Ruskú ríšu. Veľký význam prisudzoval možnosti zvrátenia mocenskej rovnováhy v prospech osového štátu, ktoré by vyústilo do expanzie do okrajových oblastí Eurázie, kedy by bolo dovolené využiť rozsiahle kontinentálne zdroje na výstavbu flotily. Vytvorenie takéhoto impéria pokladal za možné v prípade, ak by sa spojilo Rusko s Nemeckom. Na základe tohto záveru v roku 1919 vyvodil požiadavku vzniku nárazníkovej oblasti vo východnej Európe. Zároveň zdôrazňoval nutnosť udržať východnú Európu rozdelenú a oddelenú od Heartlandu, t. j. od Ruska. Potvrdil 81

82 to vo svojej práci Demokratické ideály a skutočnosť: štúdium politiky rekonštrukcie, v ktorej tvrdí, že kto ovláda Východnú Európu, ovláda Heartland, a kto ovláda Heartland, ten ovláda Svetový ostrov, nuž a kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet. V úvode tejto publikácie už spomínaný americký konzervatívny teoretik rakúskeho pôvodu Robert Strausz-Hupé priamo tvrdil, že versaillské poňatie vytvorenia Československa v roku 1918 ako nárazníkového štátu zodpovedá Mackinderovej predstave európskej separácie eurázijského Heartlandu a okrajového polmesiaca morskej moci. Samotná myšlienka nárazníkových štátov sa však javí ako statická, umelá a neorganicky vsadená do predstáv o dynamickom konflikte, ktorý hlása Mahanova i Mackinderova geopolitika. Aj preto môže byť model nárazníkového pásma interpretovaný ako historicko-geografická racionalizácia britskej politiky udržiavania mocenskej rovnováhy v Európe. V nadväznosti na predstavu nadradenej moci Heartlandu bol Mackinder už začiatkom roku 1943 presvedčený nielen o tom, že Sovietsky zväz zvíťazí nad Nemeckom, ale aj o tom, že vyjde z vojny ako najväčšia mocnosť na svete, a to v strategicky najvýhodnejšej obrannej pozícii. Tvrdil, že Heartland je najväčšia prirodzená pevnosť na povrchu Zeme, po prvýkrát v dejinách už aj dostatočne zaľudnená, a to tak z hľadiska kvantity, ako aj kvality. Zároveň však priniesol optimistickejší pohľad na budúcnosť krajín vnútorného a vonkajšieho polmesiaca. Vo svojich prácach zaviedol nový geopolitický pojem Vnútrozemský oceán. Podľa tohto pojmu tvorí oblasť severného Atlantiku a priľahlé moria a rieky ucelenú geografickú jednotku, okolo ktorej existuje jedna veľká kultúrna komunita Ameroeurópa, ktorá by mala byť schopná vytvoriť novú svetovú rovnováhu tým, že bude mať dosť síl čeliť pokusom Heartlandu ovládnuť svet. Ďalším významným predstaviteľom anglosaskej geopolitiky bol nemeckoamerický geopolitik, geostratég a profesor medzinárodných vzťahov na Yalskej univerzite Nicholas John Spykman ( ), ktorý svojim dielom nadviazal na práce Mahana a Mackindera. Jeho dve knihy Americká stratégia vo svetovej politike: Spojené štáty a svetová rovnováha a Geografia mieru patrili v čase druhej svetovej vojny v USA k najčítanejším. Pozornosť v nich (najmä v druhej knihe) venoval 82

83 vojenskej sile štátu ako najdôležitejšej zložke moci a vojne ako rozhodujúcemu testu životaschopnosti štátu. Spykmanove dielo býva často spájané so školou politického realizmu, čo zodpovedá jeho presvedčeniu, že ak má byť zahraničná politika praktická, nemala by byť formovaná v pojmoch nejakého sna, ale v pojmoch reality medzinárodných vzťahov, v pojmoch mocenskej politiky. Štáty totiž existujú prevažne vďaka svojej sile a pokiaľ chcú udržať svoju nezávislosť, musia učiniť z udržania alebo zlepšenia svojho mocenského postavenia cieľ svojej zahraničnej politiky. Zároveň tvrdil, že jediným objektívnym testom relatívnej sily štátu je viesť vojnu a dívať sa kto vyhráva. Štát musí byť podľa neho pripravený a ochotný ísť do vojny nielen pre ochranu starého a dobytie nového územia, ale taktiež pre udržanie a vylepšenie svojej relatívnej mocenskej rovnováhy. Spykmanova koncepcia rovnováhy prekonáva Mackinderov pesimizmus týkajúci sa politického osudu okolia Heartlandu tým, že ako najdôležitejšie svetové centrum moci predstavil Spojené štáty americké. Spykman došiel k názoru, že klasická cylindrická mapa sveta s nultým poludníkom prechádzajúcim Greewichom bola správna iba v čase, keď Európa rozširovala svoju moc nad svetom. Keďže však mapa predstavuje pre geopolitika informáciu o politických a zvlášť silových vzťahoch, v dôsledku radikálnej zmeny distribúcie moci vo svete cylindrická mapa sveta so Spojenými štátmi v jej centre dáva svetu jasnejší obraz o pozícii USA vo vzťahu ako k Európe, tak i ďalekému Východu a ostatným častiam sveta. Americkocentrické videnie sveta takto vracalo vyznávačom morskej moci optimizmus, ktorý im vzala Mackinderova sibírskocentristická vízia budúcnosti sveta. To však neznamenalo, že by sa Spykman vzdal ideí Heartlandu. V jeho predstave sa opäť objavujú dve hlavné mocenské centrá, ktorých konfliktu ale dáva novú podobu. Spykman našiel novú rozsiahlu nárazníkovú zónu konfliktu morskej a pozemnej moci Rimland, ktorú umiestnil do okrajového pásma eurázijského kontinentu. Jeho nový variant geopolitického modelu sveta rozdelil na: a) Heartland zahŕňajúci vnútrozemie Eurázie, 83

84 b) Rimland zahŕňajúci pobrežnú oblasť, t. j. pásmo izolujúce Heartland od teplých, nezamŕzajúcich morí, a c) Vonkajšie ostrovy a kontinenty (obrázok 8). Na rozdiel od Mackinderovej teórie založenej na dominancii Heartlandu, Spykman považoval za rozhodujúcu pobrežnú oblasť Rimland, pretože ten, kto podľa neho ovláda Rimland, dominuje nad Euráziou, a ten, kto ovláda Euráziu, vládne svetu. Pobrežná oblasť, teda Rimland, je podľa neho tá kľúčová, strategická pozícia, ktorá umožňuje kontrolu nad kontinentom. Preto námorné mocnosti nesmú dopustiť ovládnutie Rimlandu pozemnou mocnosťou, ktorá ovláda Heartland. Obrázok 8 Spykmanov geopolitický model sveta Spykman patril k prvým geopolitikom, ktorí v súvislosti s rastom významu letectva poukazovali na závažnosť nového frontu, videl totiž, že vedľa pacifického a atlantického frontu sa otvoril aj front polárny. Bol presvedčený, že každá mapa pre vojnovú stratégiu musí byť koncentrovaná práve na tento tretí front. Túto mapu ale viac ako letci ocenili americkí a sovietski plánovači trás medzikontonentálnych 84

85 balistických rakiet. V súvislosti s rastom významu letectva upozorňoval, že letecká moc to nie sú len lietadlá, ale lietadlá plus letecké základne. Aj Spykmanovi dáva história na jednej strane za pravdu, a na druhej strane ho odmieta poslúchať. Kórejská a vietnamská vojna sa odohrávali v Rimlande a vlastne celá americká povojnová politika zadržiavania komunizmu po druhej svetovej vojne ako by sa opierala o Spykmanove rozvinutie mackinderovskej predstavy o význame Heartlandu. Avšak vojny v Perzskom zálive, či už vojna medzi Irakom a Iránom, alebo vojna o Kuvajt, či boje na Balkáne mali iný charakter ako ten, ktorý zodpovedá koncepcii zadržiavania Heartlandu. Americký profesor geografie Saul Bernard Cohen (1925) bol prvým, kto sa podujal na komplexnú revíziu Spykmanovej teórie Heartland Rimland. Vystúpil s kritikou nielen Spykmana, ale aj Mackindera, pričom upozorňoval, že v jadrovom veku sú myšlienky dosiahnutia zvrchovanosti a dominancie dosť nevhodné. Rovnako tak pokladal za zastaranú ideu o zdržiavaní a bránení pozemnej moci v získaní prístupu k moru. Tvrdil, že myslenie v dimenziách Heartland Rimland spôsobilo, že USA prevzali na seba príliš mnoho záväzkov. Slobodný svet sa stal obeťou mýtu o jednote Svetového ostrova, jednoty Heartlandu či Rimlandu. Ďalším mýtom je podľa neho aj tvrdenie, že morské mocnosti nebudú schopné udržať svoje postavenie vo svete, pokiaľ nebudú schopné ovládať celé eurázijské pobrežie. Je to mýtus, ktorý ma korene v prácach Mackindera a Spykmana. Svojou knihou Geografia a politika v rozdelenom svete obohatil geopolitiku o novú klasifikáciu, novú geopolitickú mapu, založenú na delení základných geopolitických realít na jadro a diskontinuálne pásmo. Význam diskontinuálych pobrežných zón pre americkú geopolitickú stratégiu spočíva v tom, že umožňujú zjednotiť existujúce fragmenty do jedného celku a tým zabezpečiť atlantizmu plnú kontrolu nad sovietskou Euráziou. Podľa Cohena môže byť každý konkrétny región planéty rozložený na štyri geopolitické časti: 85

86 a) vonkajšie morské (vodné) pásmo, ktoré je určované obchodným loďstvom a prístavmi; b) kontinentálne jadro (nucleus), ktoré je totožné s Heartlandom oddeleným od pobrežných vnútorných regiónov; c) diskontinuálne pásmo (pobrežný, prímorský sektor), ktoré sa orientuje buď do vnútra kontinentu alebo von z kontinentu smerom k moru; a d) regióny, ktoré sú geopoliticky nezávislé od týchto súborov. Vo svojom vyššie uvedenom diele Cohen registroval zmeny v systéme medzinárodných vzťahov na začiatku 70. rokov minulého storočia a prekonával rozpor medzi Mackinderovým a Haushoferovým geopolitickým modelom. Predstavil svoj vlastný regionálne usporiadaný nový geopolitický model s dvomi typmi regiónov: a) geostrategickým, a b) geopolitickým. Geostrategický región definuje Cohen ako globálny svojou pôsobnosťou, pričom geopoltický región mu je hierarchicky podriadený, ale na druhej strane je politicky, ekonomicky i kultúrne homogénnejší. Geostrategický región nazýva Na obchode závislý prímorský svet, ktorý sa skladá z piatich geopolitických subregiónov: Angloamerika a Karibik, Južná Amerika, Prímorská Európa a Maghreb, Subsaharská Afrika, Ostrovná Ázia a Oceánia (vrátane Japonska, Filipín a Tchaj-wanu). subregióny: Geopolitický región nazýva Eurázijský kontinentálny svet a delí ho na dva Klasický Heartland a východnú Európu, a Východnú Áziu (vrátane Číny a Kórey). 86

87 Zvláštne postavenie v tomto geopolitickom modeli zaujíma južná Ázia, v ktorej Cohen videl potenciálny samostatný región. Najväčšou zmenou v jeho práci bolo to, že oveľa väčší dôraz ako na veľmoci kládol na regionálne centrá moci. V pôvodnej verzii knihy z roku 1973 uznával iba dve globálne veľmoci (USA a ZSSR), kým v roku 1982 už uznával ako veľmoci aj ďalšie geopolitické regióny Čínu, Japonsko a Európu. Ostatné geopolitické regióny považoval za regionálne mocnosti, t.j. za mocnosti druhého rádu, ako napríklad Indiu, Brazíliu, Nigériu, Juhoafrickú republiku a pod. Novým momentom v Cohenovej geopolitickej koncepcii je bipolárne videnie sveta, ktorému však dal multipolárnu dimenziu. Nechápal bipolaritu a multipolaritu ako niečo, čo sa navzájom vylučuje, ale ako niečo, čo oba systémy spája. Veril, že multipolárny svet môže byť bezpečnejší ako ten, ktorý je založený na bipolarite. Cohenove názory a dielo v podmienkach existencie jadrových zbraní rozvinul britsko-americký profesor medzinárodných vzťahov Colin S. Gray (1943), ktorý vytvoril bipolárnu, realistickú a s najväčšou pravdepodobnosťou najkonfrontačnejšiu geopolitickú teóriu 20. storočia. Vo svojom diele Geopolitika v jadrovom veku: Heartland, Rimland a technická revolúcia metodologicky vychádza z klasických teórií Mackindera a Spykmana, pričom pripomína a zdôrazňuje princíp večného konfliktu medzi mocnosťami Heartlandu (Sovietskym zväzom) a morskou alianciou pod vedením Spojených štátov. Zároveň varuje, že USA musia ubrániť eurázijský Rimland a zabrániť tomu, aby sa táto časť sveta nedostala pod kontrolu ZSSR a jeho spojencov. Heartland a Rimland nesmú byť totiž podľa zákonov klasickej geopolitiky nikdy ovládané jedinou mocnosťou. Gray kritizoval nedostatok sily v zahraničnej politike USA. Tvrdil, že tí, ktorí spolutvoria zahraničnú politiku, zabúdajú, že predmetom ich záujmu by malo byť fyzické prežitie; tento cieľ však nemožno naplniť bez použitia sily. Medzinárodné vzťahy považoval za silové vzťahy, ktorým je vlastná dynamickosť. Štáty vo svojej zahraničnej politike podľa neho sledujú určitý stály kurz, ktorý vychádza z určitých historických a geografických skutočností. Bránil sa však tomu, aby sa jeho teória spájala s geografickým determinizmom. Tvrdil, že aj keď sú geografické faktory 87

88 ovplyvňujúce politiku relatívne stále a nemenné, neznamená to, že by politiku determinovali a že by na ich základe museli byť prijímané špecifické a nemenné koncepcie zahraničnej politiky. S ďalšou zaujímavou geopolitickou teóriou v rámci anglosaskej geopolitickej školy prišiel Spykmanov žiak, americký profesor geografie Donald William Meinig (1924). Vo svojom článku Heartland a Rimland v eurázijskej histórii podrobil kritike Mackinderovu a Spykmanovu teóriu a priniesol nový pohľad na tieto kategórie, pričom ich upravil podľa svojich vlastných kritérií. Tvrdil, že kritériá musia vychádzať zo skutočného funkčného vzťahu medzi geografiou a človekom, nielen z geografie samotnej. Pod ľudským charakterom chápal kultúrne charakteristiky, ktoré sú podľa neho dynamické, a preto nie je možné jednoducho tvrdiť, že každý štát má svoj nemenný stereotyp správania a konania, napríklad vo vzťahu k moru alebo ku kontinentálnym oblastiam, ako sa domnieval Mackinder. Mackinder a Spykman rozdelili Euráziu na tri strategické oblasti: a) Heartland zahŕňajúci Rusko, Čínu, Mongolsko, Severný Vietnam, Bangladéš, Afganistan, východnú Európu a pobaltské krajiny; b) Vnútorný polmesiac (Mackinder) alebo Rimland (Spykman) zahŕňajúci Južnú Kóreu, Barmu, Indiu, Irak, Sýriu a bývalú Juhosláviu; c) Vonkajší polmesiac (Mackinder) alebo okrajové moria (Spykman) zahŕňajúci západnú Európu, Grécko, Turecko, Irán, Pakistan a Thajsko. Meinig, na rozdiel od nich, na základe svojich vlastných kritérií rozdelil Euráziu na päť častí: a) Heartland, do ktorého zaradil tú časť Eurázie, ktorá je na západe ohraničená povodím Volgy, na severe južným okrajom pásma severských lesov, na východe oblasťami čínskeho historicko-kultúrneho regiónu, a na juhu takmer súvislým pásmom pohoria, rozprestierajúcim sa až k južnému okraju Kaspického mora b) Kontinentálny Rimland, kam zaradil obojživelné štáty orientujúce sa podľa ich politickej a ekonomickej situácie viac na súš ako na more; 88

89 c) Morský Rimland, kam zaradil obojživelné štáty orientujúce sa podľa ich politickej a ekonomickej situácie viac na more ako na súš. d) Vnútorné ostrovy, u ktorých prevláda orientácia k pevnine; a e) Vonkajšie ostrovy, u ktorých prevláda orientácia na more. Podľa Meiniga orientácia týchto regiónov ale nie je jednoznačná a treba ich skúmať v historickom a kultúrnom kontexte. V priebehu historického vývoja sa totiž navzájom ovplyvňovali a ich funkčné vzťahy sa menili. Na margo uvedených teórií Krejčí uvádza, že zatiaľ to vyzerá tak (a doterajšie skúsenosti to potvrdzujú), že geopolitici viac vojen a konfliktov zdôvodnili, ak nie svojimi teóriami spoluzavinili, než naozaj vysvetlili! 3.4 Ruská geopolitika Veľké imperiálne koncepcie sa v Rusku spájajú s ideami panslavizmu (často v literatúre označovaného aj ako panslovanstvo), hoci samotný panslavizmus nemá pôvod v Rusku. Aj preto možno jeho počiatky v ruskej geopolitike hľadať v druhej polovici 17. storočia nie u ruského autora, ale u chorvátskeho katolíckeho kňaza Juraja Križanića ( ), ktorý chápal Slovanov ako jeden etnický i jazykový celok. Dlhé roky pôsobil v Rusku, kde v Toboľsku napísal svoje najcennejšie a najvýznamnejšie filologické, historicko-politické a teologicko-polemické práce, a to v univerzálnom slovanskom nárečí, ktoré sám skonštruoval tak, aby bolo zrozumiteľné všetkým Slovanom. Najvýznamnejším dielom Križanića je Politika alebo rozhovory o vládnutí, ktoré je rozmanitým súborom štátnických rád, politických prehlásení, dialógov, alegorických rozprávaní a historických rozpráv. Dielo sa skladá z troch častí venovaných postupne hospodárskym otázkam, vojenstvu a umeniu vládnuť. Križanić sa v ňom postavil do úlohy cárovho radcu, pričom jeho konečným cieľom bolo politické, hospodárske, vojenské i kultúrne povzbudenie Ruska, ktoré by následne 89

90 mohlo pomôcť ostatným slovanským národom obrodiť sa a získať naspäť stratenú samostatnosť. Idey panslavizmu sa neskôr objavovali vo viacerých prácach poľských, českých a slovenských autorov, zvlášť v diele Ľudovíta Štúra, avšak nikdy sa nestalo oficiálnou líniou ruského cárskeho dvora. A tak je v Rusku za najvýznamnejší prejav panslavistického myslenia považovaná kniha ruského ekonóma, etnológa, filozofa a historika Nikolaja Jakovleviča Danilevského ( ) Rusko a Európa, ktorá je zároveň považovaná za vzorovú knihu ruskej geopolitiky. Tomu na prvý pohľad zodpovedá aj Danilevského téza, že počas celých európskych dejín boli Nemci a západní Slovania navzájom nepriatelia, pričom Nemci boli utlačovateľmi. Danilevského historický naturalizmus bol spojený s programovou kritikou a jednoznačným odmietnutím sociálneho darwinizmu. Jeho odpor voči Západu nebol šovinistický alebo rasistický, ale politický a náboženský. Danilevskij sa domnieval, že vývoj historických národov nepostupuje po jednej línii, ale v niekoľkých smeroch, čiže paralelne. Pritom každý kultúrno-historický typ vo svojej uzatvorenej oblasti dosahuje svoju vlastnú dokonalosť postupne sa vyvíja, stáva sa zložitejším, dosahuje vrchol a nakoniec hynie. Danilevskij vypočítal a charakterizoval desať kultúrno-historických typov: 1) egyptský, 2) čínsky, 3) asýrsko-vavilovsko-fénický, 4) indický, 5) iránsky, 6) židovský, 7) grécky, 8) rímsky, 9) arabský, a 10) nemecko-románsky. 90

91 Tvrdil, že iba tie národy, ktoré vytvárali kultúrno-historické typy, boli kladnými činiteľmi v dejinách ľudstva. Žiadny typ však podľa neho nezískal privilégium nekonečného progresu a žiadna kultúra nie je iba medzistupňom na ceste k inej kultúre. Existujú ale národy, ako napríklad Húni, Mongoli alebo Turci, ktoré svojim ničením predstavujú negatívne činitele ľudstva. A tiež existujú národy, ktorým nie je súdené hrať kladnú či zápornú úlohu v dejinách ľudstva. Tvoria podľa Danilevského iba etnografický materiál začleňujúci sa do súboru kultúrno-historických typov. Tieto národy však zvyšujú pestrosť a bohatstvo uvedených typov, samé ale nedosahujú historickú individuálnosť. Danilevskij považoval Germánov za nasledovníkov Ríma a Slovanov zasa za nasledovníkov Byzancie a pravoslávnu viera za protiklad rímskeho katolicizmu. V európskom chápaní je civilizácia nemecko-románskym výtvorom a je v protiklade voči ruskému či slovanskému spôsobu života. Jeho geopolitická vízia je spojená s predstavou Všeslovanského zväzu chápaného ako federácia na čele s Ruskom. Tento zväz malo tvoriť osem štátov: Ruská ríša, Kráľovstvo česko-moravsko-slovenské, Kráľovstvo srbsko-chorvátsko-slovinské, Helénske kráľovstvo, Bulharské kráľovstvo, Rumunské kráľovstvo, Maďarské kráľovstvo a Carihradský okruh. Takýto Všeslovanský zväz by mohol mať okolo 125 až 140 miliónov obyvateľov a jeho prirodzeným centrom by sa mal stať Carihrad. Zjednotenie by malo prebehnúť na etnicko-slovanskom (Slovania) a náboženskom princípe (pravoslávni Rumuni a Gréci) a geografickom spojení niektorých národov so Slovanmi (Maďari). Úloha panslavizmu vychádza v podaní Danilevského z logiky mocenskej rovnováhy vo svete. Písal, že Rusko už svojou existenciou narúša európsky systém rovnováhy, je totiž príliš veľké a silné, aby bolo iba jednou z veľkých európskych mocností. Prezentoval názor, že kedykoľvek sa zastaví konflikt vo vnútri Európy, tá zahajuje pochod na východ, a preto je pre Rusko výhodné, podobne ako pre USA, keď majú európske mocnosti medzi sebou nezhody alebo bojujú medzi sebou. Rusko podľa neho totiž nemôže bojovať s celou zjednotenou Európou, nádej má iba zjednotené slovanstvo. 91

92 Všeslovanský zväz pritom nemal usilovať o svetovú nadvládu, mal byť iba zárukou zachovania svetovej rovnováhy a jedinou možnou obranou proti celosvetovej nadvláde Európy. Výsledkom vytvorenia Všeslovanského zväzu by malo byť rovné a spravodlivé rozdelenie moci a vplyvu medzi tými národmi a skupinami národov, ktoré sa môžu počítať v rámci vývoja svetových dejín medzi aktívnych činiteľov, a to medzi: a) Európu, b) Slovanstvo, a c) Ameriku, pričom pod Európu by spadala Afrika, južné polostrovy Ázie a Austrália, USA by spravovali celú Ameriku, a Slovanstvu by patrila západná, stredná a východná Ázia bez Arábie a indického polostrova. Danilevskij zdôrazňoval, že problémom by nebol vznik jedného štátu, či už republiky alebo monarchie, ide predovšetkým o to, aby nevládla jedna civilizácia, jedna kultúra, pretože to by zbavilo ľudský rod jednej z nevyhnutných podmienok úspechu, napredovania a zdokonaľovania elementu rôznosti. Na predstavy o odlišnosti či dokonca protikladnosti Ruska a Európy nadviazala geopolitická škola Euroázijstvo názorové hnutie emigrantov po boľševickej revolúcii v Rusku v roku 1917, v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrával ekonóm a geograf Peter Nikolajevič Savickij ( ). Táto geopolitická škola odmietla panslavistické idey, ale ani ona nepodľahla teoreticko-metodologickým zásadám sociálneho darwinizmu, ale zdôrazňovala geografický determinizmus. Savickij v 30. rokoch minulého storočia napísal, že Rusko je stredom medzi Európu a Áziou, je zjednotením európskeho lesa a ázijskej stepi, a že ruské dejiny sú odrazom ruskej prírody. Ázia a Európa sú podľa Savického geografické svety odlišné od Eurázie. Rodiskom eurázijstva a ruskej štátnosti by mal byť podľa neho pravouholník steppustina, jedinečná svetová oblasť medzi 44 a 49 severnej zemepisnej šírky, čiže región, ktorý je Stredozemným morom kontinentálneho priestranstva. Savickij sa 92

93 domnieval, že dochádza ku geografickému premiestňovaniu osvetových stredísk Starého sveta v závislosti na priemernej ročnej teplote, a to smerom stále viac na sever. Z týchto úvah o premiestňovaní osvetových stredísk v priebehu dejín odvodzoval, že po periódach chaldejsko-egyptskej, grécko-talianskej a románskogermánskej s predĺžením do Ameriky nastupuje Rusko-Eurázia ako obdobie slovansko-mongolské, slovansko-turanské, alebo užšie rusko-mongolské či ruskoturanské. Pod Turanom chápal turko-tatarské a uralsko-altajské národy a kultúry, čo zodpovedá geografickému umiestneniu Turanskej nížiny, ktorá sa rozprestiera v strednej Ázii v oblasti Turkmenistanu, Uzbekistanu a Kazachstanu. Eurázia bola špecifickým kultúrno-historickým typom Danilevského. V predstavách Savického sa Eurázia približne kryla s hranicami Ruska či Sovietskeho zväzu na západ je Európa a na juh a juhovýchod Ázia. Rusko-Eurázia je samostatné civilizačné indivíduum, špecifická zemepisná, etnografická, historická a hospodárska krajina. Ako historické svety stoja Západ a Rusko proti sebe ako zvláštne mocenské svety či svety svojrázneho života. Podľa Savického Eurázia je ako geografický svet predurčená k vytvoreniu jednotného štátu. Euroázijstvo sa hlásilo a hlási k dedičstvu mongolskej ríše. Euroázijci odmietli tatárske jarmo ako základ meškania Ruska za Európou, pretože Tatári predstavovali podľa nich neutrálne osvetové prostredie. Keby sa však dostali do rúk Turkov nakazených fanatizmom a exaltáciou, bol by ich osud omnoho horší. Tatári nezmenili duchovné bytie Ruska, ale nesporne ovplyvnili Rusko militaristicky organizačnou silou, ako tvorcovia štátu. Práve Tatári vraj dali Rusku schopnosť vojensky sa organizovať, vytvárať štátne donucovacie ústredie, dosahovať odolnosť a vytrvalosť, a dali mu schopnosť, aby sa stalo mocnou hordou. Podľa Savického Rusko je nasledovníkom veľkých chánov, pokračovateľom Džingischána a Timura, zjednotiteľom Ázie. Význam Zlatej hordy pre Euráziu prirovnával k významu ríše Karola Veľkého v európskych dejinách. Podľa eurázijskej koncepcie Moskovské kniežatstvo prevzalo od Mongolov veľmi cenné geopolitické dedičstvo ideu pevného politického zjednotenia historických oblastí lesného a stepného pásma a návyky k organizácii takéhoto zjednotenia. 93

94 Ruský etnograf, jazykovedec a zakladateľ fonológie ako vedného odboru Nikolaj Sergejevič Trubeckoj ( ), ďalší zo zástancov eurázijskej koncepcie, vo svojej knihe Ruský problém okrem iného napísal, že románsko-germánske národy sú najväčším nepriateľom Ruska a že svety Európy a Ruska sú odlišné. Trubeckoj zároveň v nadväznosti na Savického zastával názor, že skutočný pôvod Ruska nie je v Kyjevskej Rusi, ale v Mongolskej ríši. Tatárska Zlatá horda aj zhruba zodpovedala územiu Ruska. Tvrdil, že to, čo sa nazývalo tatársko-mongolskou nadvládou v skutočnosti ochraňovalo Rusko pred niečím oveľa horším, pred nadvládou románsko-germánskou, ktorá pre Euráziu predstavuje smrteľnú hrozbu. Na tieto eurázijské koncepcie neskôr do určitej miery nadviazal historik, etnograf, antropológ a prekladateľ z perzštiny Lev Nikolajevič Gumiljov ( ) a tiež viacerí súčasní ruskí geopolitici. Gumiljov sa nezaoberal geopolitikou osobitne, ale jeho teória etnogenézy a etnických cyklov prekračuje líniu sociálneho darwinizmu a sčasti aj geografického determinizmu., ktoré tvoria podstatu geopolitiky u Ratzela, Kjelléna, Haushofera a ďalších. Veľký význam videl v skúmaní etnickej mapy Eurázie, vyvodzoval z toho nové videnie politických dejín, pričom eurázijský Východ v jeho dielach nevystupuje ako barbarská krajina na periférii civilizácií, ale ako samostatné a dynamické centrum etnogenézy, kultúry, politických dejín, štátneho i technického rozvoja. Gumiljov rozvádza a do logických záverov doťahuje eurázijskú ideu, že Rusi nie sú obyčajnou vetvou východných Slovanov, ale osobitné etnikum, založené na základe slovansko-turkotatárskeho zmiešania. Táto idea predstavuje základ pre zdôvodnenie a obhajobu ruskej kontroly nad týmito eurázijskými priestormi. Veľkoruská civilizácia vznikla na základe slovansko-turkotatárskej etnogenézy, ktorá prebehla na geografickom základe ako historická aliancia lesa a stepi. Práve toto geopolitické spájanie lesa a stepi tvorí historickú podstatu Ruska, predurčuje charakter jeho kultúry, civilizácie, ideológie a politický osud. Gumiljov vo svojom diele vyčleňuje jednotlivé cykly civilizácií a kultúr a im zodpovedajúce etniká. Z jeho pohľadu etno-kultúrne útvary, to znamená národy, štáty a religiózne spoločenstvá sú podobné živým organizmom. Prechádzajú etapou zrodu, 94

95 mladosti, zrelosti i starnutia, potom zanikajú alebo sa menia a pretvárajú. Zaujímavé je u Gumiljova najmä hľadanie príčin etnogenézy, t.j. zrodu národa alebo štátu. Zaviedol a logicky vysvetlil nové pojmy: pasionarita 2, pasionárny podnet 3 a pasionáti 4. Pasionarita podľa neho predstavuje atribút, ktorý v dôsledku pasionárneho podnetu vedie k mutácii a následne v populácii vytvorí určité množstvo osôb, ktoré majú zvýšenú schopnosť konania. Pasionáti sa nielen usilujú o zmeny v ich okolí, ale navyše majú aj schopnosť tieto zmeny zrealizovať. Takýto druh energie popísal aj iný významný ruský vedec, geológ, zakladateľ geochémie a biochémie Vladimír Ivanovič Vernadskij, ktorý ho pomenoval ako biochemickú energiu živej biosférickej hmoty. Podľa Gumiljova následkom pasionarity sa historicky vyčerpané staré národy a kultúry, tvoriace rôzne etnické a náboženské skupiny, v procese dynamického návalu priestorovej, duchovnej a technickej eskalácie, nahrádzajú novými aktívnymi a životaschopnými formami. Vysoká a plnohodnotná pasionarita spolu s dynamickým procesom etnogenézy vedú za normálnych podmienok ku vzniku osobitného superetnika, ktoré však neexistuje v národno-štátnej forme politickej organizácie, ale v imperiálnej forme. Postupne však dochádza k pasionárnemu podlomeniu, negovaniu, rozpadu, národ sa degraduje a impériá sa rušia. Tento proces trvá až do objavenia sa, vzniku nového pasionárneho podnetu, následkom ktorého sa objavuje nový, svieži národ a prebieha nová etnogenéza. Niektoré národy sa v priebehu týchto procesov zachránia a niektoré zmiznú v dynamike nového etnogenetického procesu. Veľkorusi sú podľa Gumiljova sviežim a mladým národom, zjednocujúcim okolo seba superetnikum Rusko-Euráziu alebo eurázijské impérium. Vychádzajúc z tejto logiky dospel k nasledujúcim záverom: a) Eurázia je plnohodnotné miesto rozvoja s bohatým základom etnogenézy a kultúrogenézy, ktoré sa treba naučiť skúmať, rozpoznávať svetové dejiny, ale nie z unipolárneho pohľadu Západ a všetci ostatní, ako to robia atlantickí historici, ale z multipolárneho pohľadu. 2 Pasionarita prebytok biochemickej energie živých organizmov, ktorý sa prejavuje u ľudí schopnosťou dosahovať vrcholné vypätie. 3 Pasionárny podnet mikromutácia, ktorá vyvoláva v populácii zvýšenú schopnosť absorpcie biochemickej energie z okolitého prostredia a vedie ku vzniku nových etnických systémov. 4 Pasionáti ľudia, u ktorých pasionárny podnet prevyšuje podnet pudu sebazáchovy. 95

96 b) Geopolitická syntéza lesa a stepi tvoriaca základ veľkoruskej štátnosti je kľúčovou podmienkou kultúrno-strategickej kontroly Ázie a východnej Európy. Takáto kontrola by napomáhala harmonickej rovnováhe Východu a Západu. Kultúrna ohraničenosť západnej civilizácie (lesa), ktorá by bola navyše ešte aj spojená s jej snahou o dominantné postavenie s nepochopením kultúry východu (stepi) môže viesť len ku konfliktom. c) Západná civilizácia sa nachádza v poslednej klesajúcej etnogenéze a preto sa ťažisko premiestňuje na najmladší národ. d) Je možné, že v najbližšej budúcnosti dôjde k takému nepredvídateľnému pasionárnemu stretu, ktorý rázne zmení politickú a kultúrnu mapu planéty. Význam Gumiljovovho diela spočíva tiež v tom, že vo svojich prácach rozvíja Mackinderovu tézu o geografickej osi dejín, pričom túto Os napĺňa konkrétnym historickým a etnickým obsahom. Na Gumiljova nadviazalo v ruskej geopolitike neoeuraziánstvo, ktoré tvorí skupina intelektuálov zjednotených okolo časopisov Deň, neskôr premenovaný na Zajtra, a Elementy. Neoeuraziáni zobrazujú Rusko ako os veľkého geopolitického priestoru, ktorého etnické poslanie sa stotožňuje s imperostroiteľstvom. Zo sociálnopolitického hľadiska prúd smeruje k euraziánskemu socializmu, keďže sovietsku etapu ruských dejín vnímajú ako zmodernizovanú formu tradičného ruského snaženia k planetárnej expanzii a k eurázijskému antiatlantickému univerzalizmu. Dôležitý komponent v neoeuraziánskej koncepcii predstavujú idey európskych tradicionalistov (napr. Reného Génona alebo Juliusa Evolu), ako napríklad: kríza súčasného sveta, degradácia Západu, desakralizácia civilizácií a pod. Neoeuraziáni nadväzujú na európske kontinentálne projekty Haushofera, Schmitta a novej pravice, presadzujú myšlienky európskeho kontinentalizmu, nakoľko Európe prisudzujú strategickú úlohu a význam pri geopolitickom zavŕšení euraziánskeho veľkého priestoru. Druhou osobitosťou neoeuraziánstva je prehodnotenie významu islamských krajín (osobitne kontinentálneho Iránu), nakoľko môže ísť o dôležitého strategického spojenca. Idea kontinentálnej rusko-islamskej aliancie je základom antiatlantickej stratégie na juhozápadnom pobreží eurázijského kontinentu. Na doktrinálnej úrovni sa 96

97 táto aliancia zdôvodňuje tradičným charakterom ruskej a islamskej civilizácie, ktoré sú protikladné Západu. Neoeuraziánska koncepcia je najvyhranenejším projektom, ktorý je v protiklade k takmer všetkým názorom západných geopolitických projektov ako atlantických, tak i mondealistických. Neoeuraziánstvo, vychádzajúc z geografickej osi dejín, vytvára v porovnaní s atlantickým modelom protikladnú geopolitickú mapu sveta. Nakreslená je na nej nová bipolarita, ktorá by bola pre Euráziu perspektívnejšia a ktorá by jej zaisťovala skutočnú geopolitickú suverenitu. Preto podľa neoeuraziánov jedine nová bipolarita môže viesť k novej multipolarite, ktorá prekoná hranice na morskú moc orientovaného liberálno-demokratického systému. V novej multipolarite si podľa nich bude môcť každý národ a každý geopolitický blok vybrať svoj vlastný systém hodnôt, pretože v ňom už nebude existovať globálna atlantická dominancia. V tejto súvislosti však neoeuraziáni upozorňujú, že návrat k starej bipolarite už nie je možný a že Euraziánsky kontinentálny blok by nemal byť kopírovaním bývalej Varšavskej zmluvy. Nová kontinentálna moc by mala do seba zahrnúť celú Európu až po Atlantik, ale aj niektoré dôležité sektory južného pobrežia Eurázie (Indiu, Irán, Indočínu, atď.), alebo si aspoň zasitiť ich priateľskú neutralitu, to znamená vyňať ich spod vplyvu atlantizmu. Nová eurázijská bipolarita musí podľa nich vychádzať z úplne iných ideologických predpokladov a zakladať sa na úplne iných metódach. Neoeuraziánstvo má i ďalšie prúdy, napríklad pragmatické ekonomické euraziánstvo snažiace sa vytvoriť a uviesť do života projekt ekonomickej spolupráce bývalých republík Zväzu sovietskych socialistických republík. V rámci ruskej geopolitiky nemožno obísť ani myšlienky ruského politológa a politického geografa, predstaviteľa tzv. geopolitiky mieru, Vladimíra Alexandroviča Kolosova (1953), ktorý vo svojej práci Territoriaľno-političeskaja organizacija obščestva poukazuje na rozširovanie sa systému kategórií geopolitiky, keď sa popri starých, klasických pojmoch objavujú nové, ktoré reagujú na aktuálny vývoj na globálnej úrovni. Preto je podľa Kolosova potrebné vytvoriť novú geopolitiku geopolitiku spolupráce. Kolosov v týchto intenciách kladie dôraz na spoluprácu medzi štátmi, regiónmi a zoskupeniami a nie na rozdiely, rozpory alebo konflikty medzi nimi. Jeho koncepcia 97

98 je spojená so zavádzaním nových prístupov do geopolitického myslenia a so zohľadňovaním postavenia nových, neštátnych subjektov medzinárodných vzťahov. Jej súčasťou je aj rozpracovanie geopolitického scenára budúcnosti v kontexte utvárania nového globálneho geopolitického poriadku. Ištok v tejto súvislosti uvádza, že kým geopolitické myslenie v USA vychádza z ich hegemonistického postavenia vo svete a usiluje sa načrtnúť možnosti stabilizácie takéhoto usporiadania globálnej geopolitickej štruktúry, ruská geopolitika hľadá možnosti na zmenu takejto štruktúry. 3.5 Francúzska geopolitika Francúzska geopolitická škola sa vykryštalizovala hlavne v reakciách na nemeckú geopolitickú školu, ktorá bola považovaná za nacionalistickú, expanzívnu, deterministickú a posadnutú snahou o vedecké zdôvodňovanie správania sa štátov. Obzvlášť veľké znepokojenie vyvolávali nemecké geopolitické konštrukcie na tému národ a moc. Francúzski autori sa preto pojmu geopolitika dosť dlho vyhýbali a skôr používali výraz politická geografia. Usilovali sa o čo najväčšiu objektívnosť a vysvetľovanie súvislostí, nie o navádzanie na akcie alebo dokonca obranu štátnej politiky. Prvé francúzske geopolitické názory sa vyhraňovali práve v diskusii s nemeckými geopolitikmi na začiatku 20. storočia. Za zakladateľa francúzskej geopolitiky a rovnako tak modernej francúzskej geografie sa považuje Paul Vidal de la Blache ( ), ktorého stanoviská sa profilovali v polemike s Fridrichom Ratzelom, o čom svedčí jeho práca Politická geografia, reakcia na spisy p. Ratzela. Kritika zveličovania priestorových faktorov u Ratzela priviedla Vidala de la Blacheho k rozpracovaniu osobitnej geopolitickej koncepcie possibilizmu. Podľa nej majú politické dejiny dva základné aspekty: a) priestorový (geografický), ktorý je odrazom okolitého prírodného prostredia, a b) časový (historický), ktorý je odrazom človeka. 98

99 Podľa Vidala de la Blacheho nedostatkom nemeckých politických geografov (geopolitikov) je to, že pokladajú geografický faktor za dominantný v politických dejinách štátov. Tvrdil, že takým istým významným prvkom je človek, jeho sloboda a jeho dejiny. Geografické prostredie je len rámcom pre rozvoj spoločnosti, hybnou silou je človek obdarený slobodnou vôľou a iniciatívou a záleží len na ňom ako geografické prostredie využije. Preto odporúčal geografické prostredie skúmať len ako potenciál alebo ako možnosť, ktorá sa môže, ale nemusí aktualizovať na skutočný politický faktor. Stupeň a miera aktualizácie geografického faktoru v politický faktor podľa neho závisí predovšetkým od subjektu, teda od človeka. Vidal de la Blache venoval osobitnú pozornosť Nemecku, ktoré bolo v tom čase hlavným oponentom Francúzska a ktorého geopolitická expanzia bola blokovaná ostatnými európskymi mocnosťami. Kým Francúzsko a Veľká Británia mali kolónie po celom svete, Spojené štáty sa mohli slobodne pohybovať všetkými smermi a Rusko uplatňovalo svoj vplyv v celej Eurázii, Nemecko bolo obkľúčené zo všetkých strán a nemalo východ či únik pre svoju rastúcu energiu. Práve v tom videl hlavné nebezpečenstvo pre mier v Európe a preto pokladal za nevyhnutné oslabiť vplyv Nemecka. Z toho potom logicky vyplývalo i geopolitické predurčenie Francúzska ako súčasti morskej sily orientovanej proti kontinentálnym, čiže pozemným mocnostiam. Obavy z Nemecka vyslovil aj francúzsky vedec a novinár André Chéradame ( ), ktorý vo svojom diele Nemecko, Francúzsko a rakúska otázka z roku 1902, čiže ešte pred prvou svetovou vojnou varoval, že Nemecko by mohlo rozbiť Rakúsko-Uhorskú monarchiu, preniknúť do strednej Európy, potom na Balkán, následne až k Perzskému zálivu a do roku 1950 by mohlo ovládnuť celý svet. Predikoval tiež, že nemecký generálny štáb bude hrať rozhodujúcu úlohu pri plánovaní vojenskej agresie s cieľom vytvorenia Veľkého Nemecka. Zároveň tvrdil, že jedinou možnosťou ako predísť nemeckej agresii je nemecké odzbrojenie, rozpustenie jeho generálneho štábu a ďalších inštitúcií, ako aj odstránenie nemeckých elít. Vyslovil sa za vytvorenie aliancie medzi Francúzskom, Ruskom a Veľkou Britániou. Vrchol francúzskej medzivojnovej geopolitickej školy predstavuje dielo geopolitika a geografa Jacquesa Ancela ( ), ktorý svojimi prácami 99

100 Geopolitika a Geografia hraníc položil základy modernej, humanizovanej geopolitiky. V nadväznosti na Vidala de la Blacheho, podľa ktorého prírodné prekážky (pohoria, horské masívy, rieky, moria) nemusia vždy predstavovať hranicu, ale naopak, môžu motivovať susedov k hlbšej vzájomnej spolupráci, Ancel zdokonalil a zdôraznil humanistické a nie militaristické chápanie geopolitiky. Skutočné hranice podľa neho často bývajú výsledkom ľudskej činnosti. Ancel na základe písomnej korešpondencie s Ratzelom a po preštudovaní jeho a Haushoferových prác, postrehol zárodky dvojakého nebezpečenstva nemeckej geopolitickej školy. Varoval predovšetkým pred fyzickým determinizmom a pred pangermanizmom, ktorý smeroval a viedol k posilňovaniu agresívneho nacionalizmu opierajúceho sa nie o vedecké, ale pseudovedecké tézy. Po skončení druhej svetovej vojny sa vo Francúzsku hovorilo o smutných a diskreditujúcich skúsenostiach s nemeckou geopolitikou. Na spoločnom stretnutí francúzskych a nemeckých historikov a geografov na pôde Sorbonny v roku 1950 bol pojem geopolitika na určitý čas vyradený z používania. Francúzski teoretici sa k nemu vrátili až koncom 70. rokov po založení Francúzskeho inštitútu pre geopolitiku a ním vydávanej revue Hérodote v roku Aj naďalej sa však dištancovali od ratzelovského determinizmu a rozvíjali tradíciu ancelovského posibilizmu. Usilovali sa o nezávislý, ideológiou neovplyvnený, geograficko-politický výklad najvýznamnejších medzinárodných otázok. V nadväznosti na Ancelov odkaz francúzski politici i teoretici po celú dobu trvania studenej vojny odmietali rozdelenie Európy na dve časti. Hranicu medzi dvomi vojensko-politickými blokmi (Severoatlantickou alianciou a Varšavskou zmluvou) označovali za nesprávnu, za iba dočasný výsledok ľudskej činnosti. Z tohto prístupu vychádzala de Gaullova prielomová politika, ktorá smerovala jednak k prekonaniu rigidného usporiadania, ktoré vzišlo z Jalty, a jednak k obnoveniu Európy ako jednotného svetadielu. Po skončení druhej svetovej vojny európska geopolitika samostatne prakticky neexistovala, zásadnejší vplyv mala len francúzska geopolitická škola za vlády prezidenta generála Charlesa de Gaulla ( , ktorý bol zástancom 100

101 kontinentalizmu. Ten v roku 1963 prijal niektoré antiatlantické opatrenia. Francúzsko vystúpilo z NATO a rozvíjalo vlastnú geopolitickú stratégiu, z ktorej sa zrodila aj známa geopolitická myšlienka: Európa od Atlantiku až po Ural. Prejavovala sa v rozvoji francúzsko-nemeckej spolupráce a upevňovaní vzťahov so ZSSR v rámci budovania strategického kontinentálneho spoločenstva v duchu umierneného európskeho kontinentalizmu. Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa na základe týchto myšlienok začal v západnej Európe, najmä však vo Francúzsku formovať nový geopolitický prúd tzv. Nová pravica, ktorý abstrahoval od Mackinderových a Mahanových schém, ale naopak vychádzal a nadväzoval na idey kontinentalizmu. Zásluhou jej zakladateľa francúzskeho akademika, filozofa, kritika neoliberalizmu, egalitarizmu a voľného obchodu Alaina de Benoista (1943) sa o nej začalo veľmi seriózne hovoriť aj vo vedeckých kruhoch. V odbornej literatúre sa navyše konštatuje, že Nová pravica predstavuje významný vklad do rozvoja geopolitiky. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, jedným zo základných princípov, z ktorých vychádzala Nová pravica, bol princíp kontinentálnej geopolitiky. De Benoist považoval prístup založený na existencii centralistického Štátu Národa za historicky vyčerpaný a predpokladal, že budúcnosť bude patriť veľkým priestorom. Ich základom sa musí stať nielen zjednocovanie rôznych štátov národov do veľkého pragmatického politického bloku, ale aj ich prienik do jediného federálneho impéria na rovnakých základoch. To by malo byť podľa neho síce národnostne diferencované, ale strategicky jednotné a upevnené jednotnou kultúrou. Veľkým priestorom je podľa Benoista aj Európa. Európske národy majú spoločný indoeurópsky pôvod a sú podľa neho odsúdené na spoločnú budúcnosť. V čase tendencií k ekonomickej a strategickej integrácii sa podľa neho základným geopolitickým princípom musí byť: Jednotná Európa, sto vlajok. Tieto jeho tézy vychádzajú z jeho presvedčenia o kontinentálnom osude Európy. Európa je podľa neho kontinentálny geopolitický útvar založený na etnickom súbore indoeurópskeho pôvodu a má spoločné kultúrne korene. Západ je podľa neho spojený so súčasným svetom, negujúci a odmietajúci etnické a duchovné tradície, a vyzdvihujúci čisto materiálne 101

102 a kvalitatívne kritériá svojej existencie. Je to prospechárska, na zisk hľadiaca, racionalistická, mechanická buržoázna civilizácia, ktorej stelesnením sú USA. Preto sa Francúzsko musí orientovať na Nemecko a strednú Európu. Myšlienky Novej pravice sú veľmi blízke myšlienkam de Gaulla a Naumanna. Na úrovni praktickej politiky začali jej predstavitelia presadzovať strategickú neutralitu Európy, vystúpenie z NATO a rozvoj samostatného európskeho jadrového potenciálu. V tejto súvislosti sa zrodila aj geopolitická téza: V prvom rade Európa. Lepšie je s Východom, ako so Západom.. Uvedené jasne dokumentuje, že geopolitika Novej pravice je antiatlantická a antimondealistická, nepodporujúca projekty morskej moci alebo koncepciu One World. Vzhľadom na realitu západného sveta však takáto politika nemá veľkú nádej na úspech a do istej miery ju možno považovať za disidentstvo v geopolitike. Za najvýznamnejšieho francúzskeho geopolitika de Gaullovho obdobia je považovaný brigádny generál Pierre-Marie Gallois ( ), ktorý zohral významnú úlohu pri vytváraní francúzskeho jadrového arzenálu, za čo dostal prezývku otec francúzskej atómovej bomby. V rámci svojej geopolitickej činnosti sa zaoberal najmä geopolitikou studenej vojny a prevratnými zmenami prebiehajúcimi v čase, priestore a vzdialenosti. Výroba a zavedenie zbraní hromadného ničenia do výzbroje armád, ako aj ich neustále zdokonaľovanie podľa neho vylúčilo priamu vojenskú konfrontáciu medzi Severoatlantickou alianciou a Varšavskou zmluvou, resp. medzi USA a ZSSR, a to preto, že jadrové údery sú síce technicky možné, realizovateľné, ale politicky úplne absurdné. Gallois sa zaoberal aj tým, ako si Sovietsky zväz vlastníctvom týchto zbraní upevnil svoju pozíciu, pozíciu Heartlandu, a zároveň ako sa vybudovaním flotily strategických jadrových ponoriek stal i námornou veľmocou. Z ďalších predstaviteľov francúzskej geopolitickej školy je potrebné spomenúť v Maroku narodeného geografa a geopolitika Yvesa Lacosteho (1925), ktorý založením revue Hérodote v roku 1976 rehabilitoval pojem geopolitika vo Francúzsku. Tvrdil, že geopolitika nemá byť ani prediktívna, ani normatívna, ale vysvetľujúca. Nadviazal na Ancelove geopolitické dedičstvo a navyše svojím dielom Geopolitický slovník 102

103 významne obohatil teóriu o dôkladný rozbor významu územia a správania sa politických reprezentácií. Spomenúť je potrebné aj Jeana Parvulesca ( ), ktorého geopolitická koncepcia je založená na presvedčení, že dejiny ľudstva sú dejinami potenciálu moci. Vo svojich prácach prišiel s tzv. geopolitickým gaullizmom, ktorý je do určitej miery analógiou Haushoferovho kontinentalizmu, pričom jeho základná myšlienka spočíva vo vytvorení kontinentálneho bloku Paríž Berlín Moskva. Bol zástancom názoru, že súčasná historická etapa je kulmináciou dlhodobého geopolitického boja, kedy sa dramatická história kontinentálno-civilizačného modelu priblížila ku svojmu vrcholu. Parvulesco predvídal vznik gigantickej kontinentálnej konštrukcie eurázijského impéria a tým aj záverečné víťazné stretnutie s atlantickým impériom. 3.6 Geopolitika v ďalších krajinách sveta Japonská geopolitika Z historického hľadiska je z ostatných svetových geopolitických škôl alebo smerov nevyhnutné spomenúť predovšetkým japonskú geopolitickú školu, ktorá sa rozvíjala najmä v období do konca druhej svetovej vojny. V tejto súvislosti sa najviac spomína tzv. Tanakove memorandum, ktoré sformuloval v roku 1927 japonský generál, politik, minister obrany a v rokoch 1927 až 1929 ministerský predseda barón Giichi Tanaka. Cisárovi v ňom odporúčal ovládnutie rozsiahlych oblastí v Ázii a následné pokračovanie japonskej expanzie do Južnej Ameriky. Celkovo však možno v Japonsku rozlíšiť do konca druhej svetovej vojny dva smery geopolitického myslenia: a) autochtónny smer a b) smer ovplyvnený nemeckou geopolitikou. Autochtónne geopolitické myslenie sa rozvíjalo hlavne na Kjótskej imperiálnej univerzite a jeho hlavným predstaviteľom bol geopolitik, profesor Saneshige Komaki ( ). Myslenie bolo založené na japonských šintoistických tradíciách a uctievaní cisárskej moci. S pomocou mytológie zdôrazňovalo jedinečnosť Japonska, 103

104 ktoré malo aj podľa oficiálnej propagandy vytvoriť Veľkú Áziu a zjednotiť svet pod svojou nadvládou. Komaki doviedol japonské geopolitické predstavy až do takého extrému, že vo svojich prednáškach hovoril o Veľkom japonskom mori, ktoré je tvorené vodami všetkých ostatných oceánov a morí. Ostatné kontinenty dokonca prezentoval ako súčasť Ázie. V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť, že Kjótska geopolitická škola nebola priamo previazaná s politickými kruhmi v Tokiu. Druhý japonský geopolitický smer bol ovplyvnený hlavne nemeckou geopolitickou školou, predovšetkým prácami Karla Haushofera. Rozvíjali ho nielen politológovia, ale aj geografi a politici. Jeho predstavitelia, ktorí tvorili základ Japonskej geopolitickej spoločnosti, rozvíjali viaceré myšlienky nemeckej geopolitiky, napríklad koncepciu Lebensraumu (životného priestoru) vo vzťahu k Japonsku. Významnú pozíciu zaujímala najmä teória panazianizmu, ktorá mala zdôvodniť expanzionistické ciele Japonska v tom čase. V rámci nej bola sformulovaná koncepcia Veľkej východoázijskej sféry rozkvetu, ktorú v roku 1940 oficiálne prezentoval japonský premiér Fuminaro Konoe ( ) a snažil sa realizovať jeho nástupca Hideki Todžó ( ). Okrem toho sa v rámci tohto druhého smeru japonskej geopolitiky rozvíjala aj teória eurázijstva, ktorá nadväzovala na Haushoferove myšlienky o vytvorení osi Berlín Moskva Tokyo Poľská geopolitika V Poľsku sa geopolitické myslenie rozvíjalo najmä v prvej polovici minulého storočia, pričom sa zaoberalo jednak príčinami zániku poľského štátu v 18. storočí a jednak problematikou obnovy samostatného Poľska, ktorá sa realizovala po prvej svetovej vojne. Zo širokej diskusie, ktorá sa viedla predovšetkým o geopolitickom charaktere poľského územia, sa vykryštalizovali dva názory: a) prvý, reprezentovaný najmä geografom Wacławom Nałkowskim ( ), autorom diela Terytorium Polski historicznej ako indywidualność geograficzna, ktorý presadzoval chápanie Poľska ako prechodného územia medzi západom a východom Európy; 104

105 b) druhý, reprezentovaný najmä geografom, kartografom a geopolitikom, viceprezidentom Medzinárodnej geografickej únie Eugeniuszom Mikołajom Romerom ( ), autorom diela Przyrodzone podstawy Polski historicznej, ktorý zasa presadzoval ponímanie Poľska ako uzavretého geografického celku medzi Baltickým a Čiernym morom. Okrem týchto dvoch hlavných smerov sa presadzovalo aj tretie kompromisné stanovisko, formulované S. Pawlowskim, podľa ktorého Poľsko leží na východnej hranici západnej Európy a je tak poslednou západoeurópskou krajinou na prechode do východnej Európy. Po druhej svetovej vojne sa v Poľsku geopolitické štúdie nepublikovali a tak k obrode dochádza až koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Objavujú sa najmä v geografických časopisoch a zborníkoch, ale možno ich nájsť aj v časopisoch a zborníkoch z iných vedných odborov. Významným dielom je najmä rozsiahla monografia historika a politológa Leszeka Moczulského (1930) z roku 1999 Geopolityka. Potega v czasie i prezstrzeni Talianska a španielska geopolitika Talianska geopolitika stavala pred druhou svetovou vojnou na predstavách o obnove Rímskeho impéria pod dominanciou Talianska, ktoré bude integrované Stredozemným morom. Fašistické geopolitické predstavy rozšírili na začiatku druhej svetovej vojny priestor talianskej dominancie až na Červené more a Guinejský záliv. Pre tieto expanzívne ciele bola geopolitika v Taliansku odsúdená. K jej opätovnému rozvoju dochádza až koncom minulého storočia, k čomu prispelo aj vydávanie časopisu Limes, ktorého zakladateľom a vydavateľom bol geopolitik Lucio Caracciolo (1954). Významná je predovšetkým jeho práca Eurasian Review of Geopolitics Heartland. Spomedzi krajín západnej Európy stojí za zmienku ešte rozvoj geopolitického myslenia v Španielsku, ktoré vychádza z medzivojnových tradícií. Jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Jaime Vicens Vives ( ). 105

106 3.6.4 Geopolitika v Latinskej Amerike Hoci v našich krajinách nie je príliš známa, dlhodobo sa geopolitika rozvíjala aj v krajinách Latinskej Ameriky, najmä v Brazílii, Čile a v Argentíne. Tematicky sa sústreďovala predovšetkým na daný región a v posledných rokoch aj na Antarktídu. V minulosti sa v nej presadzovali hlavne militárne faktory a jedným z význačných autorov viacerých geopolitických prác bol napríklad bývalý čilský diktátor Augusto José Ramón Pinochet Ugarte ( ). Za zmienku stoja predovšetkým jeho dve publikácie Geopolítica a Campaña de Tarapacá. Z ďalších latinskoamerických krajín je to predovšetkým Brazília, v ktorej má geopolitika vcelku bohatú tradíciu. Geológ, geograf, spisovateľ, prokurátor a pedagóg Everardo Adolpho Backheuser ( ) totiž už v 20. rokoch minulého storočia rozvíjal v Brazílii Ratzelove a Kjellénove geopolitické prístupy. Brazílska geopolitická škola sa neskôr rozvíjala hlavne v rámci inštitútu Escola Superior de Guerra na čele s najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto školy i vtedajšej brazílskej politiky generálmi a geopolitikmi Golberym do Coutom e Silvom ( ) a Carlosom de Meira Mattosom ( ). Za zmienku stoja hlavne práce Brasil Geopolítica e Destino, A Geopolítica e as Projeções do Poder, Uma Geopolítica Pan- Amazônica, Geopolítica e Trópicos, Geopolítica e Teoria de Fronteiras alebo Geopolítica e Modernidade. V prípade Brazílie a Argentíny predstavovala geopolitika, zvlášť v období vládnutia vojenských režimov v 50. až 70. rokoch 20. storočia, jeden z rozhodujúcich nástrojov plánovitého rozvoja štátu a realizácie politických a ekonomických zámerov v konkrétnom priestore. Jej hlavným cieľom bolo jeho skutočné ovládnutie, efektívnejšia organizácia dovtedy riedko osídleného (i sporného) územia a kolonizácia vnútrozemia, v prípade Brazílie rozsiahleho územia v povodí rieky Amazonky. 106

107 3.6.5 Geopolitika v ostatných častiach sveta V ostatných častiach sveta sa geopolitika nachádza ešte stále v počiatkoch, avšak vo viacerých výskumných centrách v Ázii, ale aj v Afrike sa uskutočnilo niekoľko vedeckých konferencií zameraných na geopolitiku. 3.7 Panslavizmus Panslavizmus (často označovaný aj ako panslovanstvo alebo všeslovanstvo či slovanská vzájomnosť) bol politicko-ideologický smer, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov pod vedením Ruska najväčšieho a najsilnejšieho slovanského národa. Vznikol medzi slovanskými národmi koncom 18. storočia a rozšíril sa najmä v 19. storočí. Samotný termín panslavizmus použil ako prvý slovenský národovec, advokát a spisovateľ Ján Herkeľ ( ) v roku 1826 vo svojom diele Elementa universalis linguae Slavicae (Základy všeobecného slovanského jazyka), v ktorom sa zasadzoval za vytvorenie jednotného všeslovanského jazyka. V roku 1836 spracoval koncept žiadostí o povolenie vydávania slovanských novín Novín slavianskych, ktorých vydavateľom a redaktorom mal byť on sám. Prvé myšlienky panslavistického hnutia sa však objavili už skôr. Za zakladateľa panslavistickej ideológie sa považuje chorvátsky historik Vinko Pribojević (niekedy v pol. 15. storočia po roku 1532), ktorý v roku 1525 v Benátkach predniesol slávnu reč Pôvod a sláva Slovanov. Jeho vystúpenie, v ktorom oslavoval Slovanov, zanechalo taký hlboký dojem na Benátčanov, že táto reč bola v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát publikovaná v latinčine i taliančine. Pribojevićove myšlienky neskôr rozvinuli ďalší Chorváti, už zmienený Juraj Križanović v Rusku a ešte pred ním dubrovnický kronikár Mavro Orbini ( ), ktorého práca Ríša Slovanov z roku 1601 ovplyvnila počiatky panslavistického hnutia. Oni aj ich nasledovníci boli nadchnutí slávou dávnych impérií a podobnou optikou videli aj slovanské národy. A tak v časoch, kedy sa po Európe začali šíriť 107

108 myšlienky nacionalizmu a hlavne pangermanizmu, živnú pôdu si začali nachádzať aj panslavistické (všeslovanské) idey. Všeslovanská idea, či už kultúrna alebo politická, sa preto začala šíriť najmä v prvej polovici 19. storočia, kedy slovanské národy už dlhšiu dobu prechádzali obrodnými procesmi, rozvíjala sa ich kultúra a literatúra. Pozitívne o Slovanoch písal v tom čase nemecký spisovateľ a filozof Johann Gottfried von Herder ( ). Myšlienky tohto žiaka Immanuela Kanta o národoch a národných jazykoch mali rozhodujúci vplyv na nemecké a české národné obrodenie. Herder vo svojom rozsiahlom diele Myšlienky k filozofii dejín ľudstva opísal jednotný národ Slovanov ako mierumilovných, krotkých a poľnohospodársky zameraných ľudí, ktorí sú mravní a pohostinní, a okrem poľnohospodárstva sa venujú aj drobným remeslám a kultúre. Označoval ich za národ, ktorý nestojí o dobývanie a nadvládu nad svetom, kvôli čomu však často bývali v podrobení. Tvrdil, že ich nešťastie spočíva v tom, že sídlili na jednej strane blízko Nemcov a z druhej strany boli nechránení voči nájazdom z východu. Zároveň ale Slovanov opísal ako v boji veľmi statočných. A čo bolo pre obrodencov najdôležitejšie, veril, že Slovanov čaká slobodná budúcnosť a že si budú vládnuť sami. Napriek tomu mnohí Slovania v tom čase stále žili v mnohonárodnostných ríšach, ktorých politika a zámery boli nezlučiteľné s národnostnými a obrodeneckými cieľmi Slovanov. Západní Slovania (Česi, Moravania, Slováci a Poliaci) žili v područí Rakúsko-Uhorska, južní Slovania zasa boli sčasti súčasťou Rakúsko-Uhorska a sčasti súčasťou Osmanskej ríše. Myšlienky francúzskej revolúcie ale mnohým ukázali, že existuje i spravodlivejšia spoločnosť. Myšlienky slovanskej vzájomnosti šírili predovšetkým vtedajší vzdelanci, spisovatelia a ďalší umelci. Vznikali diela, piesne a písomné práce oslavujúce jednotu slovanských národov, rozvíjala sa slavistika veda o Slovanoch, slovanstve, slovanských jazykoch a slovanských literatúrach, prípadne slovanskej kultúre a dejinách. Niektorí zo spisovateľov dokonca začali hlásať myšlienku jediného slovanského národa. V českom prostredí bola populárna idea, že Slovania majú byť zastrešení najmocnejším príbuzným štátom, teda Ruskou ríšou. Podobné 108

109 rusofilské nálady bolo možné pozorovať aj v niektorých ďalších krajinách, napríklad v Srbsku. Obrázok 9 Územie Európy obývané Slovanmi (Svetlozelené sfarbenie západní Slovania, strednozelené sfarbenie východní Slovania, tmavozelené južní Slovania) 109

110 Obrázok 10 Rozšírenie Slovanov v Eurázii Na Slovensku na von Herderove nepolitické chápanie národa a humanizmus panslavistickej idey nadviazal Ján Kollár ( ) slovenský politik, básnik a spisovateľ, ideológ slovenského a predstaviteľ českého národného obrodenia, jazykovedec, archeológ a evanjelický kňaz, ktorý patril k hlavným osobnostiam hlásiacim sa k panslavizmu. Bol teoretikom a propagátorom slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Okrem 86 básní, z ktorých najznámejšia je Slávy dcéra utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské a české, ale aj iné slovanské národné hnutia. Z geopolitického hľadiska Kollár neveril v možnosť politického zjednotenia Slovanov, nakoľko odmietal vzburu voči panovníkovi alebo vládam štátov, v ktorých Slovania žili. Propagoval víziu vytvorenia zjednoteného slovanského národa, víziu služby Slovanov celému ľudstvu, teda rozpustenia existujúcich národov vo fiktívnej všeslovanskej národnosti. Panslavistické idey a názory sa stretávali s realitou vtedajšieho sveta, kedy mnohé veľmoci (vrátane Ruska) bojovali v Európe tvrdo o rozšírenie svojho vplyvu a akákoľvek idea, ktorá by pomohla získať sympatie miestneho ľudu bola zaujímavá. V mnohých krajinách, najviac asi v Srbsku a Bulharsku, padli myšlienky osloboditeľskej a spasiteľskej úlohy Ruska na úrodnú pôdu. Srbi aj Bulhari často cestovali do Ruska, kde mohli (na rozdiel od Turecka) získať vzdelanie, pretože väčšina obyvateľstva slovanských krajín bola v tom čase ešte stále negramotná; vyššie 110

111 vzdelanie bolo možné získať iba v zahraničí (v Rusku, Taliansku, Francúzsku alebo Nemecku) s výnimkou Česka, kam tiež chodila študovať celá rada obrodencov. Panslavistické aktivity vyvrcholili Slovanským zjazdom v Prahe v roku 1848, na ktorom sa okrem rakúsko-uhorských Slovanov zúčastnili aj zástupcovia Ruska. Preberal sa celý rad rôznych tém vtedy ťažiacich slovanské národy, pričom do popredia sa dostali najmä otázky ako čeliť pangermanizmu a ako si uplatniť právo na sebaurčenie národov. Vytvorená a schválená bola Všeslovanská zástava a pieseň Hej Slovania. Obrázok 11 Všeslovanská vlajka schválená na všeslovanskej konvencii v Prahe v roku 1848 Aktivity požadujúce presadzovanie záujmov slovanských národov v rámci Rakúsko-Uhorska postupne začali slabnúť a do popredia sa dostal ďalší prúd austroslavizmus. Na jeho úspech mal vplyv hlavne ten fakt, že celý rad ľudí (napr. Karel Havlíček Borovský a ďalší), ktorí pôvodne presadzovali myšlienku zjednotenia Slovanov pod ruským cárom, po návšteve Ruska pochopili kultúrne rozdiely medzi strednou a východnou Európou a začali hľadať umiernené a politicky priechodné riešenie, avšak bez toho, aby rezignovali na vlastné ideály. Vyššie uvedený český básnik, novinár a politik Karel Havlíček Borovský ( ), ktorý patril k druhej generácii českých národných buditeľov, po návrate z Ruska tvrdil, že do Prahy sa vrátil ako Čech, že Slovania nie sú národ a že spojiť všetkých Slovanov ešte neznamená znásobiť ich silu. Vo svoje básni Slovan a Čech 111

112 napísal: Vlasť naša nie je Slovanstvo, ale Čechy, Morava, Slovensko a Sliezsko. Prečo teda meniť viedenský absolutizmus za moskovskú autokraciu? Zmeny v jeho názoroch predstavujú typický príklad ako bol panslavizmus nahradený austroslavizmom. Ďalší predstaviteľ austroslavizmu český historik, politik, spisovateľ a organizátor verejného života František Palacký ( ) bol presvedčený, že doba malých štátov je minulosťou a že ľudstvo smeruje k vytváraniu veľkých politických a hospodárskych celkov. Presadzoval preto myšlienku Rakúskej monarchie, ktorá by sa pretvorila na federáciu rovnoprávnych národov. V tejto súvislosti ale varoval pred tromi nebezpečenstvami pred expanzívnym Nemeckom, maďarským nacionalizmom a ruským univerzálnym štátom. Palacký si uvedomoval, že slovanským národom nehrozí od Rakúska zďaleka také nebezpečenstvo, ako od Nemecka. Svoje vtedajšie názory vyjadril vo vete: Keby Rakúsko nebolo, museli by sme ho sami vytvoriť v záujme Európy i ľudstva samého. Nemci v Rakúskej monarchii sa však federalizácii bránili, pretože federalizácia a demokratizácia Habsburskej monarchie by znamenala slovanskú väčšinu, keďže v monarchii v roku 1848 žilo asi 51 miliónov ľudí, ale z toho Nemci tvorili menšinu (len cca 11 miliónov). Aj preto sa Nemci v Čechách prikláňali k myšlienke pangermanizmu a českí extrémisti zasa nadšene prijímali myšlienky panslavizmu. Palacký však postupne stratil ilúzie o Rakúskej monarchii, pričom kritizoval predovšetkým rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku Náladu vtedajšej slovanskej spoločnosti vystihol svojim výrokom: Boli sme tu pred Rakúskom, budeme i po ňom. Vo svojom diele Psaní do Franfurktu odmietol pričlenenie k Západu z národných dôvodov a k Východu z ideologických dôvodov, pretože mal strach z totalitného režimu v Rusku. Postupne však jeho kritický postoj k Rusku zoslaboval, čo bolo ovplyvnené jednak oslabovaním pozície Rakúska v medzinárodno-politických vzťahoch a jednak silnejúcim tlakom Nemcov. Na Slovensku prišiel s veľmi originálnym geopolitickým manifestom slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, pedagóg, spisovateľ, básnik, publicista a redaktor Ľudovít Štúr ( ). 112

113 Jeho panslavistický program Slovanstvo a svet budúcnosti predstavoval ucelenú geopolitickú víziu usporiadania osudov slovenského a českého národa. Štúr oba národy označil za kmene jedného slovanského národa, čím si vytvoril umelý základ pre tri modely obrany slovenských a českých záujmov, a to pomocou: a) slovanskej federácie, b) austroslavizmu, a c) rusko-slovanskej ríše, pričom nakoniec sa priklonil k tretiemu modelu, t.j. k zjednoteniu v rámci ruskej ríše. Slovanská federácia predstavovala koncept založený na vytvorení spoločnej slovanskej federácie s republikánskym zriadením. Malo ísť o federáciu Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska, Poznaňska, Halíča a slovanských kmeňov žijúcich na Ukrajine, v Korutánsku, Štajersku, Istrii, Chorvátsku, Slovinsku, Dalmácii a srbskej Vojvodine. Z konceptu bolo vylúčené Rusko, pretože tam sa republikánstvo nemohlo uchytiť. Bohužiaľ, žiadna z týchto krajín nebola slobodná, nezávislá a tak by si najprv museli slobodu a nezávislosť vybojovať. Okrem tejto prekážky tu však existovali ešte tri ďalšie: vlastné nárečie a literatúra, ťažko prepojiteľné územie a rozdiely vo vierovyznaní. Austroslavizmus predstavoval oveľa horší variant ako prvý, pretože úlohou Východnej marky (územie, ktoré tvorilo základ budúceho samostatného Rakúska) bolo germanizovať Slovanov, a to Rakúsko vždy plnilo. Rusko-slovanská ríša predstavovala koncept založený na fakte, že Rusko bolo jediným slovanským štátom, navyše veľmi silným, avšak vytvorenie takejto ríše by si vyžadovalo dotvoriť kultúrne podmienky, prejsť na pravoslávnu vieru a prijať ruštinu ako všeobecný a literárny jazyk. Na konci 19. storočia zosilnelo slovanské cítenie v súvislosti s likvidáciou európskej časti Osmanskej ríše. Novo vznikajúce slovanské národy získavali slobodu, čo oživilo myšlienku, že vytvorenie národných štátov nie je až tak nereálne, ako by sa mohlo zdať. Česi, Slováci, Rusi, Poliaci a ďalší príslušníci slovanských národov 113

114 vycestovali do novo nezávislého Srbska a Bulharska a snažili sa pomáhať pri obnove zaostalých a vojnou zničených území. Víziu spoločnej slovanskej federácie presadzoval aj bývalý prvý ministerský predseda prvej Československej republiky Karel Kramář ( ), ktorý počas prvej svetovej vojny vydal dokument známy ako Slovanská ústava, kde popísal fungovanie a organizáciu eventuálneho všeslovanského štátu. Zastával názor, že takáto slovanská federácia by fungovala pod ruským patronátom a ruština by v nej bola hlavným a komunikatívnym jazykom. Hlavný podiel na sformovaní a presadení programu národného štátu Čechov a Slovákov mal prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk ( ), ktorý bol presvedčený o možnosti obrany národných záujmov prostredníctvom samostatného štátu. Dokázal intelektuálne stvárniť ideu česko-slovenskej štátnosti vo všetkých jej rozmeroch a veľmi pružnou diplomaciou presvedčiť predstaviteľov mocností, ktoré zvíťazili v prvej svetovej vojne, o správnosti vytvorenia samostatného Československa. Kým po vzniku Československa sa medzi západoslovanskými národmi od panslavizmu upustilo, pre novovzniknuté Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov sa stal hlavnou ideológiou. Nemalý vplyv na úpadok panslavizmu mal aj československopoľský územný spor o Tešínsko, Oravu a Spiš a boľševická revolúcia v Rusku. Názorový rozkol medzi bývalými tzv. rakúsko-uhorskými Slovanmi a východnými Slovanmi sa dramaticky prehĺbil. Naproti tomu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov sa panslovanstvo stalo nutnosťou z dôvodu snahy o zjednotenie historicky a kultúrne rozdielnych slovanských národov žijúcich v jednom štáte. K významným panslavistickým koncepciám patrí aj model Podunajskej federácie vypracovaný slovenským politikom, štátnikom a publicistom Milanom Hodžom ( ) bývalým československým ministerským predsedom, viacnásobným ministrom a úradujúcim prezidentom prvej Československej republiky v decembri Hodžova Podunajská federácia, ktorá mala byť nástrojom mocenskej rovnováhy, bola predovšetkým pozoruhodnou aplikáciou teórie mocenskej rovnováhy zdôvodňujúcej existenciu mnohonárodného mocenského celku v strednej Európe. 114

115 Hodžova geopolitická koncepcia vychádzala z toho, že Európa (ale i celý svet) v záujme rovnováhy a rovnocenného partnerstva potrebuje silnú strednú Európu ako protiváhu západnej Európe. Integrovaná stredná Európa, ktorú malo podľa Hodžu tvoriť osem štátov (Česko-Slovensko, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko a Grécko), mala predstavovať základný krok k budúcej zjednotenej Európe. Federácia mala vzniknúť na základe vzájomnej dohody nezávislých a zrekonštruovaných štátov a fungovať na demokratických princípoch. Takáto federalizovaná stredná Európa mala byť významným mocenským celkom medzi dvomi kolosmi: Ruskom a Nemeckom, pričom Hodža sa obával najmä Nemecka a tvrdil, že jedine zjednotená Stredoeurópska federácia má šancu ubrániť sa Nemecku. To podľa neho nepatrilo do strednej, ale západnej Európy. Hodža zároveň v tejto koncepcii zdôraznil dva koridory, ktoré majú nielen civilizačný, ale aj organizačno-hospodársky význam: západoeurópsky, ktorý by spájal Severné more s Talianskom, a stredoeurópsky, ktorý by spájal Poľsko s Gréckom. Počas druhej svetovej vojny boli Slovania nacistickým Nemeckom považovaní za tretiu rasu (po Židoch a Rómoch) určenú na likvidáciu alebo zotročenie. Avšak ani táto skutočnosť neviedla po skončení konfliktu (ako by sa dalo predpokladať) k novému rozmachu panslavizmu. Bolo to dané aj tým, že vo všetkých slovanských štátoch boli nastolené komunistické režimy. V socialistickom bloku sa síce občas panslavistická argumentácia používala k zdôvodneniu spojenectva medzi Sovietskym zväzom a ostatnými slovanskými štátmi, ale obvykle bola prekrytá socialistickým internacionalizmom. Panslavistické myšlienky sa objavujú aj dnes, najmä v rôznych politických i nepolitických združeniach a spolkoch. Spektrum týchto myšlienok je pomerne rozsiahle od názorov na potrebu vytvorenia spoločného slovanského štátu na federatívnom princípe až po voľnú spoluprácu medzi slovanskými národmi. Na určitý vzostup panslavizmu mali, okrem iného, vplyv aj udalosti v bývalej Juhoslávii, predovšetkým vojna medzi Srbmi, Chorvátmi a Bosniakmi, čo sa nielen panslavistami považuje za bratovražedné boje, ktorým je nutné v budúcnosti zabrániť. Podobná situácia nastáva aj dnes na Ukrajine, kde v občianskej vojne proti sebe stoja Slovania 115

116 domáci Ukrajinci proti občanom Ukrajiny ruského pôvodu. Okrem toho sa objavujú aj spomienky na germanizáciu, maďarizáciu, druhú svetovú vojnu, tureckú okupáciu Balkánu a ďalšie negatívne historické skúsenosti slovanských národov. Vláda žiadneho slovanského štátu však v súčasnosti nepresadzuje panslavizmus ako svoju nosnú myšlienku. 3.8 Mondealizmus Mondealizmus predstavuje geopolitický prúd založený na koncepcii globálnej integrácie ľudstva spočívajúcej v prechode od mnohostrannosti štátov, rôznorodosti národov a národností a pestrosti kultúr do jedného univerzálneho sveta One World (Jeden svet). Zdroje tejto myšlienky možno nájsť v niektorých utopických dielach pochádzajúcich z čias stredoveku a feudalizmu. Základom je predstava, že v určitom kulminačnom bode historického vývoja ľudstva dôjde k zlúčeniu všetkých národov a národností do jedného panstva a pod jednu vládu v spoločnosti, v ktorej už nebudú existovať žiadne protirečenia a konflikty. Spočiatku boli idey mondealizmu vlastné skôr umierneným európskym a britským socialistom, neskôr o jednotnom Svetovom štáte hovorili tiež komunisti. Všetkých ich zjednocovala viera v utopistickú ideu zjednotenia planéty. V istom zmysle slova sú pokračovateľmi týchto mondealistických myšlienok aj súčasné medzinárodné organizácie (napríklad OSN, UNESCO, atď.), ktoré majú dosah alebo vplyv na svetovú politiku. Najväčší rozmach dosiahol mondealizmus v USA, kde boli založené až tri mondealistické organizácie: 1) Rada pre zahraničné vzťahy (CFR Council on Foreign Relations), ktorá bola založená v roku 1921 ako nezisková organizácia zameraná na zahraničnú politiku a medzinárodné vzťahy so sídlom v New Yorku. Jej členmi bolo a je množstvo významných a vplyvných bankárov, priemyselníkov, politikov (prezidentov, senátorov, ministrov), riaditeľov CIA, právnikov a pod., ktorých 116

117 cieľom je podpora globalizácie, ekonomickej konsolidácie, odstránenie finančnej regulácie a bariér, unifikácia planéty a postupné vytvorenie Svetovej vlády. 2) Bilberbergský klub (konferencia, skupina), ktorý bol založený v roku 1954, pričom názov klubu je odvodený od názvu hotela v Holandsku, kde sa uskutočnilo prvé stretnutie. Ide o výročné stretnutie cca 120 až 150 pozvaných významných osobností, z ktorých asi tretinu predstavujú politici a zostávajúce dve tretiny osobnosti najmä z oblastí finančníctva, priemyslu a komunikácií. Na stretnutiach sa vraj neprijímajú žiadne oficiálne uznesenia, nehlasuje sa a nevydávajú sa žiadne politické prehlásenia. 3) Trojstranná komisia (Trilateral), ktorá bola založená v roku 1973 na podnet Davida Rockefellera (považuje sa za odnož CFR), pričom jej geopolitický význam spočíva v tom, že podľa teórie atlantizmu je jej cieľom zjednotiť pod vedením USA tri veľké priestory, ktoré zaujímali a dodnes stále zaujímajú vedúce miesto v technickom rozvoji a trhovej ekonomike: americký priestor, európsky priestor, a tichooceánsky priestor. S činnosťou všetkých troch organizácií sa spája konšpiračná teória Nového svetového poriadku (The New World Order), ktorá sa stala populárna najmä po roku Táto konšpiračná teória tvrdí, že malá skupina medzinárodných elít kontroluje a manipuluje vlády, priemysel a mediálne organizácie po celom svete. Teória tvrdí, že táto skupina financovala a vo viacerých prípadoch aj spôsobila väčšinu veľkých vojen za posledných 200 rokov, a to hlavne uskutočnením útokov pod falošnou vlajkou (aby získala na svoju stranu verejnú mienku). Taktiež má rozhodujúci vplyv na svetovú ekonomiku, úmyselne spôsobuje infláciu a krízu. Podľa teórie sú tajní agenti pracujúci pre Nový svetový poriadok vo vysokých pozíciách vo vládach a v priemysle. Za agentov Nového svetového poriadku sú považovaní hlavne medzinárodní bankári, vlastníci súkromných bánk zapojených do Federálneho rezervného systému, Bank of England a iných centrálnych bánk, a tiež 117

118 členovia Rady pre zahraničné vzťahy, Trilaterálnej komisie a Bildenbergského klubu. Nový svetový poriadok má mať podľa tejto konšpiračnej teórie pod kontrolou aj nadnárodné a globálne organizácie, ako sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond a ďalšie. Ponechajúc bokom nielen vyššie uvedenú, ale aj akékoľvek iné konšpiračné teórie, základná línia všetkých mondealistických teórií či koncepcií ja založená na snahe vytvoriť jednotný svetový systém so strategickou dominanciou Západu, predovšetkým USA, na báze progresívnych, humanistických a demokratických hodnôt. K tomu boli vytvorené rôzne štruktúry zložené z vplyvných politikov, bankárov, priemyselníkov, novinárov, intelektuálov, analytikov, atď. Jedna z najznámejších mondealistických koncepcií Teória konvergencie bola rozpracovaná v 70. rokoch minulého storočia Radou pre zahraničné vzťahy pod vedením Zbygniewa Brzezińského. Jej cieľom bolo prekonať vtedajší ideovo-politický a geopolitický dualizmus v období studenej vojny prostredníctvom vytvorenia nového kultúrno-ideologického typu civilizácie, ktorý by bol prechodom medzi socializmom a kapitalizmom a medzi atlantizmom a kontinentalizmom. Teória konvergencie zároveň počítala s tým, že Sovietskemu zväzu sa umožní spolupodieľať sa na riadení atlantizmu, čím by sa skončila studená vojna a začalo by sa obdobie všeobecného mieru. Významné bolo to, že tvorcovia tejto teórie z radov mondealistov sa nedívali na planétu zem už len očami predstaviteľov morskej moci, Západu, atlantizmu, ale očami astronautov z kozmickej lodi, ktorý vidia z vesmíru len jeden svet. Z toho je aj odvodený názov One World. Teória konvergencie mala značný vplyv na Gorbačovovu perestrojku v ZSSR a následne na celý socialistický blok. Oveľa menší vplyv mala teória na zmeny v Číne, pretože kým tá trvala na obojstranne spravodlivých ústupkoch, ZSSR ustupoval oveľa viac ako Západ. Prezidentom USA sa totiž stal v tom období Ronald Reagan, ktorý nebol mondealista, ale atlantista, liberál a zástanca morskej moci. Keďže odmietal mondealizmus, USA sa na rozdiel od ZSSR od konvergencie a možnosti vytvorenia Svetovej vlády vzďaľovali. Aj preto, ako tvrdia mnohí ideológovia a myslitelia, malo približovanie sa ku konvergencii pod hlavičkou 118

119 demokratizácie a liberalizácie negatívny vplyv na vývoj vo Východnom bloku. Reagan jednoducho využil Gorbačovove mondealistické reformy vo svoj utilitárny prospech. Dobrovoľné ústupky Heartlandu (kontinentálnej moci) totiž neboli sprevádzané rovnakými ústupkami zo strany Západu (morskej moci). A tak kým Varšavská zmluva sa rozpadla, NATO zostalo a dokonca sa ešte posilnilo. Opozičné, protikladné postavenie socialistického a kapitalistického bloku (Varšavská zmluva verzus Severoatlantický pakt) predstavovalo historicky prvú globálnu formu opozície pevniny a mora. Mocensko-politická rovnováha medzi nimi odrážala v tom čase nielen ideologické, ale aj geopolitické postavenie a rovnováhu. Po skončení studenej vojny a po rozpade socialistického tábora, Varšavskej zmluvy a aj samotného ZSSR však dosiahol geopolitický rozvoj atlantizmu svoj vrchol, keď Západ v poslednej dekáde 20. storočia vyhral studenú vojnu s Východom. Vtedajší Sovietsky zväz ako Heartland predstavoval geograficky integrovaný a ťažko dostupný veľký priestor s kolosálnymi prírodnými zdrojmi, silnou, početnou, dobre vyzbrojenou, vystrojenou a trénovanou armádou s vysoko vyspelými a rozvinutými strategickými zbraňami a zbraňovými systémami. Predstavoval autarkiu a superveľmoc! Z hľadiska svojej moci a možností mohol rozširovať svoj vplyv aj na iné kontinenty. Z geopolitického hľadiska sever a východ územia ZSSR tvorili morské hranice, komplikácie však predstavovali najmä dlhé pozemné hranice z dôvodu obrovskej rozlohy územia, čo ho nútilo sústreďovať enormné vojensko-strategické, ľudské, ekonomické, intelektuálne, výrobné sily a kapacity pozdĺž nich. 119

120 Obrázok 12 Územie bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík na mape sveta Odlišné bolo geopolitické postavenie Západu s centrom v USA. Západná Európa vystupovala ako základňa USA a niečo ako sanitárny koridor, pričom samotné USA boli chránené morskými hranicami a so spojencami so Severoatlantickej aliancie kontrolovali pobrežie Rimlandu: západnú Európu, Grécko, Turecko a Blízky východ. V Tichom a Indickom oceáne navyše postavili strategicky dôležité vojenské základne. Heartland, najmä ZSSR, mal za takejto situácie k dispozícii v podstate len dve riešenia: a) Zaútočiť na Západ s cieľom podmaniť si celú západnú Európu a získať prístup k Atlantickému oceánu a vyspelému európskemu intelektuálnemu, vedeckotechnickému a priemyselno-technologickému komplexu. Obdobne zaútočiť na juh a získať prístup k teplým južným moriam a týmto spôsobom narušiť kruh 120

121 anakondy morskej moci. Úspešná realizácia oboch útokov by viedla podľa Dugina k stabilnému kontinentálnemu svetu, k obsadeniu Rimlandu a krachu USA. b) Stiahnuť svoje vojská z východnej Európy ako reciprocitu za stiahnutie vojsk USA zo západnej Európy, čím by došlo k vytvoreniu neutrálneho európskeho bloku. Obdobný postup by sa mohol zrealizovať aj smerom na juh, kde by mohlo dôjsť k vytvoreniu antiamerického bloku s Iránom, Indiou a Čínou. Možná by bola aj kombinácia oboch variantov, ale keďže ZSSR ani jeden z vyššie uvedených radikálnych geopolitických krokov nezrealizoval, vyvíjaný tlak USA a Západu nevydržal a nevyhnutne musel padnúť. Koniec studenej vojny a rozpad bipolárneho usporiadania sveta priniesol zmenu geopolitického statusu mnohých regiónov, štátov a teritórií. Takáto nová geopolitická realita priviedla atlantických geopolitikov k dvom principiálnym konceptom mondealizmu: a) optimistickému, a b) pesimistickému. Optimistický mondealistický koncept vníma víťazstvo Západu v studenej vojne ako konečné a nezvratné. Koncepcie konca dejín alebo jedného sveta hlásajú, že všetky formy geopolitickej diferenciácie ideologické, národnostné, hospodárske, kultúrne, regionálne, atď. budú prekonané po nástupe etapy zjednotenej všeľudskej civilizácie založenej na princípoch liberálnej demokracie. Dejiny ľudstva sa tak ukončia spolu s geopolitickým protikladom, ktorý bol najsilnejším impulzom dejín. Pesimistický mondealistický koncept naďalej sleduje tradičnú konfrontačnú líniu morskej a pozemnej moci, atlantizmu s Heartlandom. Rozpad ZSSR nepovažuje za ukončenú formu konfrontácie, ale smeruje cestou vytvárania nových eurázijských blokov, založených na tradičných civilizačných a stálych etnických archetypoch. Tento koncept sa dá nazvať aj neoatlantizmom. Hovorí o nevyhnutnosti nedopustiť na európskom a ázijskom kontinente vznik strategických síl, ktoré budú schopné čeliť USA. Najpravdepodobnejšou takouto silou je Rusko, preto je potrebné vytvoriť sanitárny kordón z pobaltských krajín. Víťazstvo Západu v studenej vojny ešte 121

122 neruší nebezpečenstvá a hrozby pre Západ. Tie vychádzajú z geopolitických procesov, javov a súčasných i budúcich spoločenstiev. Preto je potrebné okrem Eurázie vyčleniť ďalšie geopolitické zóny, ktoré by sa mohli stať ťažiskom boja proti Západu a na tomto základe rozpútať voči nim boj. Globálny geopolitický dualizmus morskej moci (talasokracie) a pozemnej moci (telurokracie) tak zostáva i naďalej geopolitickým konceptom pre 21. storočie. 3.9 Kontinentalizmus Odlišný smer geopolitického zmýšľania koncepciu kontinentálnej geopolitiky predstavil Jean-François Thiriart ( ) belgický geopolitik a vodca hnutia Mladá Európa, ktorého cieľom bolo vytvoriť federáciu národných európskych štátov. Pokladal sa za európskeho nacionálneho boľševika a tvorcu Európskeho impéria. Táto jeho koncepcia bola založená na princípe autarkie veľkých priestorov, pretože bol presvedčený, že plnohodnotný rozvoj štátu je možný len vtedy, keď má k dispozícii veľký teritoriálny priestor a dostatočný geopolitický rozmer. Na základe tohto presvedčenia dospel k názoru, že ak sa európske štáty nespoja a nezjednotia do jedného veľkého európskeho impéria, Európa i jej štáty stratia význam a nebudú schopné súperiť s USA. Tvrdil, že takéto impérium nemôže byť federálne a regionálne orientované, ale musí byť unifikované a centralizované. Európa sa podľa neho musí stať jednotným kontinentálnym štátom národom. V 70. rokoch, na základe analýzy vtedajšej geopolitickej situácie, pozmenil svoje predchádzajúce závery. Bol presvedčený, že rozmery Európy sú vzhľadom na aktuálny vývoj vo svete už nedostatočné na to, aby sa Európa oslobodila od americkej talasokracie sama, a preto začal presadzovať myšlienku európskeho oslobodenia, t.j. zjednotenia Európy so Sovietskym zväzom. Podľa neho je vždy je pre Európu lepší sovietsky socializmus ako anglosaský kapitalizmus. Tak vzniklo aj dielo (projekt) Euro-sovietske impérium od Vladivostoku až po Dublin. 122

123 Je zaujímavé, že Thiriart 15 rokov pred rozpadom ZSSR predpovedal a veľmi logicky odôvodnil príčiny pádu Sovietskeho zväzu, ak v najbližších rokoch nepodnikne potrebné aktívne geopolitické kroky v Európe i na juhu. Haushoferov model kontinentálneho bloku Berlín Moskva Tokyo považoval za stále aktuálny, Sovietsky zväz však odmietol jeho projekt a za niekoľko rokov sa rozpadol. Ďalším kontinentalistom a Haushoferovým pokračovateľom, ktorý bol ideovo blízky Thiriartovi, bol rakúsky generál Heinrich Jordis von Lochausen ( ). Lochausen prezentoval názor, že politická moc môže byť stabilná a dlhotrvajúca len vtedy, ak predstavitelia moci nemyslia krátkodobo a lokálne, ale dlhodobo a kontinentálne. Tento jeho princíp vyplýva už zo samotného názvu jeho hlavného diela Dospelosť moci. Myslieť kontinentmi. Globálne, teritoriálne, civilizačné, kultúrne a sociálne procesy sa podľa Lochausena stávajú zrozumiteľnými len vtedy, ak sú skúmané z dlhodobého hľadiska. Moc v ľudskej spoločnosti, od ktorej závisí výber historickej cesty a dôležité riešenia, musí disponovať širšími schémami, ktoré jej umožnia lepšie nájsť miesto štátu alebo národa v obrovskej historickej perspektíve. Základnou disciplínou, nevyhnutnou pre určenie stratégie moci, je preto geopolitika, a základnými kategóriami geopolitiky sú: priestor, moc, sila, poloha, jazyk, národ a zdroje. Lochausen definuje moc pomocou vzorca: M (moc) = S (sila) + P (poloha). Moc je podľa neho daná silou umocnenou polohou, a preto len priaznivé geografické postavenie dáva štátu možnosť plného rozvoja jeho vnútorných síl. Moc je teda priamo spojená s priestorom. Lochausen oddeľuje osud Európy od osudu Západu. Európa je podľa neho kontinentálny výtvor, ale momentálne, bohužiaľ, pod kontrolou morskej moci. Politické oslobodenie Európy si preto vyžaduje určitý minimálny priestor, ktorý by mohla získať: zjednotením Nemecka, integračnými procesmi v strednej Európe a obnovením teritoriálnej integrity Ruska. Budúcnosť Európy, zo strategického uhla pohľadu, je podľa neho nemysliteľná bez Ruska, a rovnako tak je Európa nevyhnutná pre Rusko. Rusko by pritom mohlo mať štyri Európy: 123

124 nepriateľskú, podriadenú, spustošenú, alebo spojeneckú, pričom prvé tri možnosti pripadali do úvahy počas studenej vojny. Po jej skončení a rozpade ZSSR si môže Rusko vylepšiť geopolitickú situáciu prostredníctvom štvrtej možnosti, čo sa môže stať začiatkom novej etapy v rámci geopolitickej histórie etapy eurázijskej. Lochausen, podobne ako Thiriart, predpovedal geopolitický krach ZSSR, ak bude trvať na svojej politike a pokračovať v nastúpenom kurze. Ďalší z predstaviteľov kontinentalizmu Belgičan Robert Steukers (1956) sa približoval názorom Novej pravice a Parvulescovým proroctvám o vzniku gigantickej kontinentálnej konštrukcie eurázijského impéria. Ku geopolitike pristupoval z prísne vedeckých a racionálnych pozícií, pričom sa snažil oslobodiť ju od všetkých náhodných náplastí. Zastával názor, že sociálno-politické a diplomatické projekty rôznych štátov a/alebo blokov (nehľadiac na ich ideologickú formu) predstavujú nepriame formy vyjadrenia ich globálnych geopolitických projektov. Vyzdvihoval dôležitosť Zeme pre ľudskú históriu, pretože človek je podľa neho tvorom zemským, a preto aj Zem, čiže geografický priestor, predurčuje najvýznamnejšie prejavy človeka Nová geopolitika Nová geopolitika sa začala rozvíjať v osemdesiatych rokoch minulého storočia, nakoľko podľa jej teoretikov klasická či tradičná geopolitika obsahovala viacero nedostatkov. Vyčítali jej geografický determinizmus a výhrady mali najmä voči jej výhradnému zameraniu na geografické faktory na úkor ekonomických, sociálnych, politických alebo environmentálnych či ďalších faktorov. Nová geopolitika preto uprednostňuje nový prístup ku skúmaniu medzinárodných vzťahov z priestorového aspektu, ktorý zohľadňuje aj negeografické faktory. 124

125 Jedným z najdôležitejších rysov novej geopolitickej školy je presadzovanie posibilistického prístupu a odsúdenie geografického determinizmu. Základy takéhoto prístupu, z ktorého čerpá nová geopolitika, siahajú do začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia a položili ich americkí politológovia Harold Hance Sprout a Margaret Tuttle Sproutová vo svojej práci z roku 1965 The Ecological Perspective on Human Affairs with Special reference to International Politics. Zahraničná politika je tu skúmaná ako závislá premenná vo vzťahu ku geografii, demografii, ekonomike a pod., pričom ich environmentálny posibilizmus je založený na teórii environmentálnej triády. Podľa tejto teórie triádu tvoria subjekt, okolie subjektu (milieu) a vzájomný vzťah subjektu a okolia. Za subjekt možno pokladať aktéra medzinárodných vzťahov (štát, koalíciu štátov, úniu, záujmovú skupinu, atď.), ktorého vzťah k okoliu môže mať mnoho foriem, podôb, modifikácií, a geografický determinizmus je len jednou z nich, pretože subjekt má takmer neobmedzené možnosti voľby vo vzťahu k ekonomickému, sociálnemu, politickému, environmentálnemu či energetickému alebo ďalšiemu prostrediu. Podľa Sproutovcov medzinárodnopolitické milieu nemôže byť pochopené bez vzťahu k celému spektru okolitých faktorov, humánnych i nehumánnych, hmatateľných i nehmatateľných. Okrem toho doplnili Sproutovci triádu o rozmer pravdepodobnosti. Podľa nich možno jednotlivým možnostiam voľby subjektu priradiť rôznu pravdepodobnosť, pričom subjekt vychádza z interpretácie svojho okolia a tiež zo svojich doterajších skúseností. Koncepcia Sproutovcov je niekedy označovaná aj ako environmentálna teória politického správania. Nová geopolitická škola zastúpená jej hlavnými predstaviteľmi (J. O Loughlin, L. Ancelin, P.F. Diehl, M.D. Ward, R.M. Siverson, B.A. Most, H. Starr a ďalší) prezentovala svoje tézy v zborníku The New Gopolitics. Geografi O Loughlin a Ancelin sa snažia spojiť politickú geografiu a medzinárodné vzťahy a určiť význam a charakter geografických faktorov v medzinárodnej politike, z ktorých sú podľa nich určujúcimi priestorová závislosť a priestorová heterogenita. Správanie štátov podľa 125

126 nich ovplyvňujú tri faktory, ktorými sú a) domáce atribúty štátu, b) priestorová závislosť (efekt susedstva) a c) priestorová heterogenita (efekt regiónu). Priestorovú závislosť chápu ako situáciu, kedy hodnoty údajov na jednom mieste sú čiastočne určované hodnotami údajov v susedných miestach, alebo keď existuje zhluk podobných údajov v priestore, kým priestorová heterogenita sa objavuje vtedy, keď existujú systematické rozdiely v hodnotách údajov medzi subregiónmi. Ako príklad môžu slúžiť rozdiely medzi centrom a perifériou. Svet je podľa O Loughlina a Ancelina zložený z heterogénnych regiónov a preto pri skúmaní medzinárodných vzťahov musia byť podľa nich rešpektované priestorové efekty (najmä priestorová závislosť a priestorová heterogenita), inak nemôžu byť výsledky výskumu plnohodnotné. Nová geopolitika je obohatená o pomerne širokú škálu nových výskumných tém, napríklad o problematiku mieru, bezpečnosti, kultúry, ekonomiky, jazyka, identity, demografie, životného prostredia a pod. Oproti klasickej či tradičnej geopolitike vo väčšej miere zohľadňuje postavenie a záujmy všetkých priestorových hierarchických stupňov od lokalít, cez regióny, štáty, ich zoskupenia, až po globálne meradlo Kritická geopolitika Kritická geopolitická škola, ktorá sa rozvíja od konca minulého storočia, sa zameriava najmä na problémy, ktoré prináša uplatňovanie geopolitického myslenia v medzinárodných vzťahoch. Kritizuje klasickú či tradičnú geopolitiku, pretože podľa predstaviteľov školy negatívne vplýva na vývoj ľudskej spoločnosti. Kritická geopolitika je inšpirovaná novými filozofickými a metodologickými smermi, hlavne postštrukturalizmom 5 a postmodernizmom 6. 5 Postštrukturalizmus je smer súčasnej filozofie, ktorý sa koncom šesťdesiatych rokov vo Francúzsku odštiepil od štrukturalizmu a radikalizoval ho. Postštrukturalizmus sa dištancuje od systematického, celostného pojmu štruktúry staršieho štrukturalizmu a od princípu binárnej opozície a ako základnú štruktúru predpokladá nekonečnú substitúciu signifikantov a princíp plurality. 126

127 Autori, považujúci sa za predstaviteľov kritickej geopolitiky, vysvetľujú, že pod pojmom kritická geopolitika vnímajú skôr nové prístupy a diskusiu o problémoch geopolitiky a tiež jej kritickú reflexiu. To by malo viesť k renesancii pozitívneho myslenia a pozitívneho prístupu v politike a taktiež k objektívnejšiemu poznaniu a ku kvalitnejšiemu rozhodovaniu. Kritická geopolitika napríklad sleduje ako politici či experti na zahraničnú politiku predstavujú svet pomocou diskurzov 7, pričom svojimi výrokmi svet diferencujú a interpretujú v podobe rôznych typov teritórií a obyvateľov, ktorí na nich žijú, a tak vytvárajú nové predstavy a poznatky o geografii, politike a geopolitike. Tým sa formujú spôsoby prístupu ku konkrétnym územiam. Kritická geopolitika kriticky skúma formy praktického geopolitického uvažovania. Snaží sa skonštruovať opis sveta, ktorý nie je založený na redukovanom geopolitickom uvažovaní, ale na kritickom geografickom poznaní. Takto orientovaná geopolitika má slúžiť na odstránenie nesprávnych predstáv, protirečiť zjednodušeným predstavám spoločnosti o konkrétnom teritóriu a zároveň predkladať prepracované a detailné charakteristiky týchto teritórií, zbavené dezinterpretácií, schém a mýtov. Najvýznamnejším predstaviteľom kritickej geopolitiky je americký profesor geografie a vládnych a medzinárodných vzťahov Gearóid Ó Tuathail (1962), podľa ktorého geopolitika nie je pojem, ktorý má svoj vnútorný význam, ale je záležitosťou diskurzu, pričom vyvoláva množstvo otázok. Tvrdí, že geopolitika je problematikou, ktorá sa dá najlepšie pochopiť v danom výrazovom a historickom kontexte. Preto je možné skúmať iba to, aký mala geopolitika význam v rôznych historických obdobiach a súvislostiach. Zároveň upozorňuje, že geopolitika nie je iba intelektuálnou činnosťou niekoľkých múdrych ľudí, ale je zároveň súčasťou každodenných vzťahov v rámci medzinárodných vzťahov. 6 Postmodernizmus je filozofická reflexia postmoderny alebo filozofický smer, ktorý sa koncentruje na rozbor postmoderny, v ktorom ako kľúčové významové útvary intervenujú pojmy rozpadu veľkých diskurzov a funkcie malých diskurzov. 7 Diskurz má rôzne definície. V súčasnosti sa chápe ako usporiadaný súbor viet o danom predmete, konkrétna podoba vedenia. Hlavným zástancom tohto typu definície je M. Foucault, podľa ktorého je diskurz pravidlami riadená prax, ktorá vytvára/generuje reťaz alebo súvislý systém výpovedí, čiže foriem vedenia, ako napr. medicína, psychiatria, biológia a pod. 127

128 Ó Tuathail z postmodernistického uhla pohľadu kritizuje klasickú či tradičnú modernistickú geografiu, ktorá bola na rozdiel od geopolitiky vždy považovaná za neutrálnu vedu. Vo svojom diele Critical Geopolitics z roku 1996 upozorňuje, že geografia je metódou, ktorá dáva štátnikom právo organizovať a ovládať priestor a jej poznatky im umožňovali poznať objekt svojho vládnutia pre potreby jeho efektívneho spravovania. Počiatky moderného chápania geografie datuje do 16. storočia, čo súvisí s ideami štátnej suverenity, ktoré sa presadili v rámci vestfálskeho mieru v roku Dokumentuje to na príklade Írska, ktoré sa od polovice 16. storočia dostávalo pod anglickú vládu. Nové územie muselo byť ovládané a pre tento účel bola využitá aj kartografia, aby sa Írsko nestalo nečitateľným priestorom, ale aby sa dalo spravovať. Ó Tuathail rozoznáva vysokú a nízku geopolitiku. Vysoká geopolitika predstavuje praktickú alebo formálnu geopolitiku, ktorá je utváraná štátnikmi, politikmi a diplomatmi. Nízka geopolitika, označovaná ako populárna, pozostáva zo súboru mýtov a sociálnych predstáv o mieste konkrétneho štátu vo svete, ktoré sú šírené masovokomunikačnými prostriedkami, systémom vzdelávania a oficiálnou propagandou. Vysoká aj nízka geopolitika prispievajú podľa Ó Tuathaila k formovaniu predstáv ľudí o geopolitickej štruktúre sveta z pozícií regiónov i štátov, v ktorých žijú, a tiež k dynamike ľudskej teritoriality. Podľa Ó Tuthaila je priestor v modernizme sledovaný okom pozorovateľa, ktoré je akoby mimo jeho tela a ktorého pohľad je rýdzo objektívny, nezávislý na subjekte. Svet je považovaný za realitu, ktorá existuje nezávisle od vedomia človeka. Vnímanie predstavuje proces pasívneho prijímania informácií, ktoré vyžarujú objekty okolitého sveta.. V klasickej geopolitike je oko pozorovateľa umiestnené v centrálnom bode, oddelenom od subjektu. Týmto centrálnym bodom je sídlo vlády, čím vzniká panoramatický pohľad na svet, vychádzajúci zo sídla moci. Vzniká tak základ moderného geografického vedenia, ktoré od 16. storočia pomáha zaisťovať centralizáciu a imperiálnu expanziu do celého sveta. Vzťah medzi subjektom a objektom vytvára situáciu, kedy subjekt je schopný poznávať okolité objekty a prispôsobovať ich svojmu obrazu, čiže ich ovládať. To je základ pre ospravedlnenie snahy ovládať čo najviac územia a organizovať ho podľa vlastnej vôle. 128

129 Za reprezentatívny príklad modernisticky chápanej geografie pokladá Ó Tuathail Mackinderove dielo, pretože z pohľadu kritickej geopolitiky v ňom nachádza vyššie spomínaný panoramatický obraz sveta, zostavený z perspektívy centrálneho bodu, a súčasne v ňom nachádza pohľad subjektu, ktorý chce všetky subjekty kontrolovať a ovládať. Geopolitickú koncepciu Mackindera považuje Ó Tuathail za imperialistický prístup k problematike globálnej koncepcie, usilujúci sa o elimináciu nejasnosti, náhodnosti a chaosu v medzinárodných vzťahoch. Ďalším významným predstaviteľom kritickej geopolitiky je v Írsku narodený a v Kanade pôsobiaci vedúci katedry politickej ekonómie a klimatických zmien na Inštitúte medzinárodných vzťahov vo Waterloo v Ontáriu Simon Dalby, spoluautor zborníkov The Geopolitics Reader a Rethinking Geopolitics a autor publikácií Environmental Security a Security and Environmental Change, ktorý vo svojom diele nadväzuje na teóriu disidentných medzinárodných vzťahov, ktorú predložil R. Ashley v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Podľa nej nie je potrebné v medzinárodných vzťahoch používať jazyk a pojmoslovie univerzalizmu 8, ale klásť dôraz na originalitu a jedinečnosť. Samotný názov koncepcie vyplýva z postavenia výskumníka, ktorý by mal vykonávať činnosť podobnú disidentovi, odpútanému od globalizovaného poňatia sveta, ktorý musí prerušiť zväzky s vlastnou krajinou, pohlavím a kultúrou a stať sa iba suverénnym človekom. S tým súvisí aj kritickogeopolitická koncepcia imaginárnych hraníc, ktorú predložil britský profesor geopolitiky Klaus Dodds. Zohľadňuje v nej vývoj v rôznych oblastiach spoločnosti (napríklad v oblasti telekomunikácií, infraštruktúry, pôsobenia mimovládnych organizácií, atď.), ktoré narúšajú vnímanie a tradičné predstavy o hraniciach štátov alebo regiónov. To úzko súvisí s výskumom politickej identity, vzťahov k cudziemu, vnímaniu rozdielov a ich dôsledkov, ako aj zmien charakteristiky hraníc. 8 Univerzalizmus hlása, že ľudské práva sú nezávislé na mieste, ideológii a hodnotových systémoch, a preto je zohľadňovanie kultúrnych špecifík úplne a absolútne vylúčené vo všetkých situáciách. Teória univerzalizmu je relatívne moderná, začala sa šíriť prevažne po druhej svetovej vojne v súvislosti s podpisom Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Princípom ukotveným v tejto deklarácii a v Charte OSN je teda pripisovaná univerzalita a aplikovateľnosť vo všetkých kultúrach a spoločnostiach, odklon od týchto princípov nie je ospravedlniteľný žiadnymi dôvodmi. Intenzívne šírenie univerzalizmu je spájané najmä s koncom studenej vojny. 129

130 Otázky na opakovanie: Objasnite čím je významné dielo Majstra Suna Umenie vojny. Stručne pojednajte o historických teoretických zdrojoch geopolitiky z obdobia antického Grécka. Pojednajte o historických teoretických zdrojoch geopolitiky pochádzajúcich z Francúzska. Pojednajte o historických teoretických zdrojoch geopolitiky pochádzajúcich z Nemecka. Objasnite význam práce Fridricha Ratzela pre rozvoj geopolitiky. Objasnite význam práce Johana Kjelléna pre rozvoj geopolitiky. Vysvetlite prečo dielo karla Haushofera predstavuje vrchol a zároveň krízu nemeckej geopolitiky. Vysvetlite význam diela Alfreda Mahana a objasnite prečo to práve on, kto svojimi prácami ovplyvňoval či dokonca priamo určoval americké strategické myslenie na prelome storočí. Vysvetlite význam diela Halforda Mackindera pre geopolitiku. Objasnite pojem Heartland a jeho geopolitický význam. Vysvetlite Spykmanovu koncepcia rovnováhy. Objasnite pojem Rimland a jeho geopolitický význam. Stručne vysvetlite Cohenove rozdelenie geopolitických regiónov na štyri časti. Vysvetlite prečo sa Grayova koncepcia považuje s najväčšou pravdepodobnosťou za najkonfrontačnejšiu geopolitickú teóriu 20. storočia. Pojednajte o počiatkoch vzniku idey panslavizmu. Vysvetlite význam diela Nikolaja Danilevského pre ruskú geopolitiku. Pojednajte o euroázijskej geopolitickej škole. Vysvetlite význam diela Leva Gumiljova z pohľadu ruskej geopolitiky. Stručne pojednajte o francúzskej geopolitickej škole. Stručne pojednajte o japonskej geopolitickej škole. Stručne pojednajte o talianskej geopolitickej škole. Stručne pojednajte o poľskej geopolitickej škole. 130

131 Stručne pojednajte o francúzskej geopolitickej škole. Objasnite pojem panslavizmus a pojednajte o počiatkoch jeho vzniku. Vysvetlite prečo Kollár z geopolitického hľadiska neveril v možnosť politického zjednotenia Slovanov. Stručne pojednajte o názoroch Borovského a Palackého na možnosť zjednotenia všetkých Slovanov. Stručne pojednajte o diele Ľudovíta Štúra a jeho panslavistickom programe. Stručne pojednajte o Hodžovom modeli Podunajskej federácie. Objasnite pojem mondealizmus a stručne pojednajte o najvýznamnejších mondealistických organizáciách. Vysvetlite základné ciele Teórie konvergencie. Stručne objasnite podstatu optimistického a pesimistického mondealistického konceptu. Objasnite pojem kontinentalizmus a stručne pojednajte o jeho základných idách. Objasnite dôvody vzniku Novej geopolitiky a stručne pojednajte o jej základných rysoch. Objasnite dôvody vzniku Kritickej geopolitiky a stručne pojednajte o jej základných rysoch. Stručne vysvetlite rozdiely medzi Ó Tuathailovou vysokou a nízkou politikou. 131

132 Odporúčaná literatúra: BLOUET, B. W Global Geostrategy: Mackinder and Defence of the West. London : Routledge, s. ISBN BRZEZINSKI, Z Velká šachovnice. K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha. Praha : Mladá Fronta, s. ISBN CHAPMAN, B Geopolitics: A Guide to the Issues. Santa Barbara : ABC- CLIO. 261 s. ISBN COHEN, B. S Geopolitics of the World System. Lanham : Rowman & Littlefield, s. ISBN DALBY, S. ROUTLEDGE, P. Ó TUATHAIL, G The Geopolitical Reader. New York : Routledge, s. ISBN DALBY, S. Ó TUATHAIL, G Rethinking Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN DERGACHEV, V. A Geopolitika. Kiev : Vira-R, s. ISBN DITTMER, J. SHARP, J Geopolitics: An Introductory Reader. New York : Routledge, s. ISBN DODDS, K. J Global geopolitics: A Critical Introduction. London : Routledge, s. ISBN DUGIN, A The Fourth Political Theory. Arktos Media Ltd., s. ISBN DUGIN, A Eurasian Mission: An Introduction to Neo-Eurasianism. Arktos Media Ltd., s. ISBN FLINT, C Introduction to Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN

133 GUMILJOV, L. N Od Rusi k Rusku. Praha : Dauphin, s. ISBN HOFREITER, L Teória a riešenie konfliktov. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, s. ISBN HUNTINGTON, S. P Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, s. ISBN IŠTOK, R Politická geografia a geopolitika. Prešov : Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská univerzita, s. ISBN KEOHANE, R. O. NYE, S. J Power and Interdependance. London : Longman, 2011, 4. vyd. 330 s. ISBN KISSINGER, H Umění diplomacie: Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha : Prostor, s. ISBN KNUTSEN, T. L Dějiny teorie mezinárodních vztahů. Brno : Centrum strategických studií, s. ISBN KREJČÍ, O Mezinárodní vztahy. Praha : Ekopress, 2010, 4. vyd. 752 s. ISBN KREJČÍ, O Geopolitika středoeuropského prostoru. Praha : Prefessional Publishing, 2010, 4. vyd. 404 s. ISBN Ó TUATHAIL, G Critical Geopolitics. Abingdon : Taylor & Francis Publishing. 320 s. ISBN MOCZULSKI, L Geopolityka. Potęga w czasie i przestrzeni. Warszawa : Wydawnictwo Bellona, s. ISBN NEČAS, P. SZABO, S Back to the future: geopolitical security or chaos? Košice : Faculty of Aeronautics of Technical University, s. ISBN ISBN X. 133

134 NEČAS, P. UŠIAK, J Nový prístup k bezpečnosti štátu na začiatku 21. Storočia. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši, s. ISBN PAINTER, J. JEFFREY, A Political Geography. Thousand Oaks : SAGE Publishing, s. ISBN PARKER, G Geopolitics: Past, Present and Future. Michigan University Press, s. ISBN SPROUT, H. H. SPROUT, M. T The Ecological Perspective on Human Affairs with Special reference to International Politics. Grenwood : Grenwood Press, s. ISBN SPYKMAN, N. J America s Strategy in World Politics. New Jersey : Transaction Publishers, s. ISBN VOLNER, Š Geopolitika: metodológia, zdroje, prax, história. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Nová geopolitika: teoreticko-metodologické východiská. Zvolen : Bratia Sabovci, s. ISBN VOLNER, Š Geopolitika: klasická, nová, EÚ geopolitický aktér 21. storočia. Bratislava : IRIS, s. ISBN VOLNER, Š Bezpečnosť v 21. storočí. Bratislava : IRIS, s. ISBN

135 4 PERCEPCIE GEOPOLITIKY 4.1 Geopolitika ako koncepcia, stratégia alebo doktrína Pravdepodobne najsilnejšie ukotvenie a tradíciu má vnímanie geopolitiky ako súhrnného termínu pre proces formulovania a realizácie dlhodobých vojenskostrategických a politických (ale aj hospodárskych) zámerov jednotlivých štátov, predovšetkým svetových veľmocí a ďalších významných aktérov medzinárodných vzťahov. Výsledky procesu štúdia geografických podmienok i politických aktivít jednotlivých subjektov v minulosti, rovnako ako politických, hospodárskych a vojenských aktivít jednotlivých štátov v súčasnosti, boli a sú prezentované v rámci rôznych koncepcií, stratégii a doktrín, ktoré sledovali či sledujú dlhodobé záujmy ich nositeľov, a v duchu i v praxi rozdelovali a organizovali svet v príslušnej geografickej sfére ich záujmov. Za jedného z otcov takto chápanej geopolitiky, skôr však koncepcie alebo teórie rozdelenia sveta a jeho vývoja, je považovaný už predtým uvedený britský geograf Halford John Mackinder. Hoci sám tento termín nikdy nepoužil, s geopolitikou je spájaný v duchu jej vnímania ako dielne geostrategických veľmocenských koncepcií. Konkrétnym produktom jeho geopolitického uvažovania bola koncepcia Curzonovej línie, 9 t. j. sanitárneho kordónu štátov, ktoré mali brániť prieniku ideí a vojenskej expanzii revolučného Ruska na západ do Európy. Neskôr našla táto koncepcia odraz vo vytváraní nárazníkových pásiem medzi súperiacimi veľmocami a z globálneho hľadiska v súperení starých (oceánskych) a nových (pevninských) mocností o ovládnutie strategických regiónov sveta. Mackinderovým predchodcom bol americký admirál Alfred T. Mahan (bližšie pozri kapitolu o anglosaskej geopolitike), ktorý ako tvorca jednej z prvých geodoktrín, t. j. zahraničnopolitickej koncepcie geostrategického, globálneho rozmeru, dôrazne 9 Curzonova línia (pomenovaná podľa britského ministra zahraničných vecí lorda Georgea Nathaniela Curzona) bola vytýčená po skončení 1. svetovej vojny podľa uznesenia Rady Dohody z 8. decembra

136 presadzoval ovládnutie morí dôležitých z hľadiska záujmov USA, a to najskôr Karibského mora a potom celého Tichého oceánu. K tomu slúžila hlavne americká participácia na oslobodeneckých vojnách v rámci súperenia dynamickej a demokratickej moci s konzervatívnym koloniálnym Španielskom. Najvýznamnejším následníkom týchto dvoch otcov geostrategického (geopolitického) pohľadu na svet bol už zmienený nemecký generál Karl Haushofer, ktorý vo svojej tvorbe využil prístupy zakladateľov geopolitiky Ratzela a Kjelléna. Prišiel s koncepciou rozdelenia sveta na vyspelý a bohatý Sever a zaostalý podrobený Juh a s koncepciou panregiónov. S pomocou aparátu geopolitiky a vedeckého zdôvodnenia formuloval spôsoby ako dosiahnuť rozdelenie a ovládnutie príslušných priestorov a rozdelenie Eurázie medzi Nemecko a Japonsko. Na Mackindera nadviazal tiež už zmieňovaný Nicholas Spykman koncepciou Rimlandu (strategického okrajového pásu eurázijského kontinentu). V porovnaní s Mackinderom však našla jeho koncepcia konkrétne vyjadrenie vo vytvorení viacerých vojensko-politických paktov: NATO (North Atlantic Treaty Organization), CENTO (Central Treaty Organization), SEATO (Southeast Asia Treaty Organization) alebo ANZUS (Australia, New Zealand, United States Security Treaty) a vo vybudovaní vojenských zakladní od Islandu cez Cyprus, ostrov Diego Garcia, Singapur a Filipíny až po Guam, Hongkong, Japonsko (Okinawa), Južnú Kóreu a Aljašku. S geopolitikou v tomto poňatí veľmi úzko súvisí termín geostratégia\f "b", ktorú už Mackinder považoval za mladšiu sestru geopolitiky. Podľa Cohena je geostratégia (vojensko-politická stratégia v makroregionálnom až globálnom merítku) produktom aplikovanej geopolitiky. Takto chápaná geopolitika bola a je spájaná so vznikom a implementáciou celého radu ďalších koncepcií a doktrín, ktorých dôležitou súčasťou boli predstavy a plány veľmocí týkajúce sa postupu v strategicky dôležitých oblastiach sveta. Doktríny generované v období studenej vojny boli menej geografické, pretože boli vytvárané v rámci geopoliticky už rozdeleného sveta a mali prednostne zabrániť šířeniu komunizmu. Na Trumanovu doktrínu, ktorá formulovala zásady americkej 136

137 zahraničnej politiky voči svetu po 2. svetovej vojne (zahŕňala aj Marshallov plán) a ktorú geopoliticky charakterizovala vojenská podpora Grécka a Turecka a priama účasť vo vojne na Kórejskom polostrove, nadväzovali dalšie. Tieto stratégie, doktríny či strategické koncepcie zahraničnej politiky odrážali americké záujmy v jednotlivých oblastiach sveta a preto vykazovali aj rozdielny geograficky rozmer: Eisenhowerova zameraná na Blízky východ a spojená so Suezskou krízou, Kennedyho zameraná na Kubu (neúspěšná intervencia) a Vietnam (rozpútanie vojny), Johnsonova zameraná na Vietnam a Karibik (intervencia v Dominikánskej republice, Nixonova/Kissingerova zameraná na Vietnam a skončenie vojny, Carterova zameraná na Afriku (postupné strety s komunistickým blokom v Angole, Mozambiku a Etiópii), Blízky východ a protiamerickú revolúciu v Iráne, Reaganova ako odpoveď na sovietsku inváziu do Afganistanu a zameraná na obmedzenie vplyvu Sovietskeho zväzu v karibskej oblasti. Zakladným, spoločným geopolitickým imperatívom uvedených doktrín bolo zabrániť expanzii ZSSR, rozvinutiu komunistických režimov v priestoru západnej hemisféry a v ďalších oblastiach životných amerických záujmov. V ich rámci sa uplatňovali stratégie symetrie a asymetrie, globalizmu alebo regionalizmu. Analogicky možno hovoriť o doktrínach aplikovaných Sovietskym zväzom, ktoré zasa viedli k plneniu internacionálnej dejinnej úlohy, a zároveň sledovali vlastné geopolitické ciele, najmä prienik k teplým južným moriam. V rámci týchto doktrín, ktoré zväčša reagovali na meniacu sa vojenskopolitickú situáciu vo svete, boli rozvíjané rôzne zahraničnopolitické a vojenskopolitické koncepcie a stratégie, ktoré ich mali napĺňať (napríklad stratégia odstrašovania a zadržiavania, pružnej odpovede alebo koncepcie uvolnenia napätia). Tieto koncepcie a stratégie obsahovali skôr zásady politiky, pričom vykazovali niekde silnejší a niekde zasa slabší priestorový náboj (aspekt). 137

138 V prípade sovietskeho bloku nemožno hovoriť o presne formulovaných (geo)doktrínach, ale skôr o krokoch a akciách, ktoré mali napĺňať túžbu vtedajších predstaviteľov komunistického režimu po svetovej nadvláde. ZSSR smeroval dlhodobo na juh k teplým moriam a z pohľadu Ratzela či Kjellena celkom prirodzene tiež na západ s cieľom chrániť slovanských bratov. Doktríny s konkrétnym geografickým rozmerom sa snažili realizovať nielen Stalin, ale tiež Chruščov (Kuba), a najmä Brežněv (okupácia vtedajšieho Československa a eskalácia komunistickej expanzie v Afrike, Afganistane i inde). K prepojeniu amerických doktrín, strategických koncepcií a zahraničnej politiky s terminológiou geopolitiky došlo hlavne vďaka americkému diplomatovi, politológovi, poradcovi pre národnú bezpečnosť a ministrovi zahraničných vecí Henrymu Kissingerovi (1923), a to najmä v súvislosti s rozšírenim pojmu eqilibrium. Práve Kissingerovi je pripisovaná velká zásluha o oživenie záujmu o geopolitiku i o jej rehabilitáciu. Kissinger bol totiž v 70. rokoch dôležitým predstaviteľom a iniciátorom viacerých geopolitických koncepcií, pragmaticky reagujúcich na vývoj a zmeny v období studenej vojny. V jeho ponímaní bola geopolitika vnímaná ako proces (a zároveň umenie) vyvažovania vojenskopolitickej rovnováhy počas studenej vojny. Charakterizoval ju tiež ako umenie, schopnosť zvládať a riadiť proces zaisťovania mierovej rovnováhy s využitím kombinácie diplomacie a vojenskej konfrontácie. Aj preto eqilibrium zostalo ústredným termínom a motívom medzinárodnej veľmocenskej politiky v 60. až 80. rokov minulého storočia. V praktickej rovine predstavuje geopolitika podľa Kissingera každodenný takticky boj o presadzovanie štátnych záujmov. Tým sa odlišuje od Graya, zástancu globalistickeho pohľadu na svetové dianie, podľa ktorého geopolitika predstavuje jednu veľkú (geo)stratégiu. Nech už sa bude svet a jeho geopolitický systém formovať v intenciách akejkoľvek veľkej (globálnej) stratégie, je zrejmé, že vojenskopolitické doktríny, zahraničnopolitické a medzinarodnopolitické koncepcie (a to tak ofenzívne založené na posilňovaní vplyvu, ako aj defenzívne smerujúce k posilňovaniu bezpečnosti) budú naďalej predstavovať jeden z najvýznamnejších produktov geopolitiky. 138

139 4.2 Geopolitika ako metóda a analýza Za jeden z najpozoruhodnejších spôsobov percepcie, resp. vnímania geopolitiky tak v teoretickom, ako aj praktickom zmysle, možno považovat prístup, podľa ktorého je geopolitika vnímaná ako metóda smerujúca k pochopeniu či uchopeniu geografických a politických javov a procesov. Za autora takéhoto prístupu, ktorý se v anglickej literatúre označuje ako reasoning (franc. raisonnement), je považovaný už v publikácii spomínaný francúzsky geograf a geopolitik Yves Lacoste. Rozvíjaním tohto prístupu bola geopolitika interpretovaná utilitárne podľa potrieb užívateľa ako jeden zo spôsobov (re)prezentácie sveta (regiónu) a jeho organizácie. Na Lacostove tézy a práce nadväzujú a ďalej ich rozvíjajú najmä britskoamerický profesor geografie John A. Agnew (1949) a americký profesor geografie a vládnych a medzinárodných vzťahov Gearóid Ó Tuathail (1962), v dielach ktorých zmienené poňatie geopolitiky silno rezonuje. Považujú ju za metódu zdôvodňovania (evaluáciu a interpretáciu) určitych faktov, hodnôt či atribútov území, čo predstavuje teoretický základ pre ich praktické politické využívanie. Výsledkom takéhoto reasoningu je poznanie organizácie sveta alebo regiónu najmä v zmysle bezpečnosti a ochrany záujmov jednotlivých štátov alebo zoskupení štátov. Geopolitický reasoning odráža premeny a vývoj geopolitických aktivít, ako aj zmeny ich kontextu a diskurzu, ktoré sú vyvolávané nielen zmenou geopolitického systému či zmenou rozmiestnenia moci a síl v priestore, ale aj vývojom a zmenami aktivít a procesov, ktoré uvedené zmeny produkujú a ovplyvňujú. V rámci uvedených prístupov zaujíma zvláštne postavenie francúzsky geograf a diplomat Michel Foucher (1946), ktorý charakterizuje geopolitiku ako metódu globálnej geografickej analýzy konkrétnych sociopolitických situácií, ktoré vznikajú interakciou prostredia či priestoru a predstavitelov či subjektov, ktoré túto metódu používajú. S ďalším originálnym poňatím geopolitiky prišiel v rámci francúzskej odbornej obce Francois Thual, ktorý geopolitiku označil ako symptomatológiu, nakoľko každá doba a politická (geopolitická) konštelácia sa vyznačujú určitými symptómami, ktoré 139

140 charakterizujú správanie politických aktérov, a to tak všeobecne, ako aj vo vzťahu ku konkrétnym problémom, konfliktom a regiónom. Špecifický prístup zastáva a zároveň najprenikavejšie zúženie významu geopolitiky prezentuje americký profesor politických vied Robert E. Harkavy, pre ktorého geopolitika predstavuje len kartografické vyjadrenie vzťahov medzi súperiacimi veľmocami. 4.3 Geopolitika a jej postmoderné vnímanie Predovšetkým pre súčasné angloamerické prostredie je charakteristické vnímanie geopolitiky ako komplexného sociokultúrneho fenoménu. Geopolitika je vnímaná ako polysémantický pojem, ktorý nadobúda v podmienkach postmodernej desystemizácie a fragmentarizácie mnoho podôb na škále od čistej teórie vývoja sveta, cez supervedu, až po každodennú praktickú politiku na úrovni zoskupení, štátov, regiónov alebo rôznych záujmových skupín. Na základe takéhoto prístupu možno tvrdiť, že geopolitika sa týka všetkého a že všetko je geopolitické, a tiež že každá ľudská aktivita má geopolitický rozmer. V súčasnosti sú v procese vývoja politických aktivít prezentované záujmy stále rozmanitejšieho spektra subjektov. Tieto sa rozmnožujú, dynamizujú, komplikujú a geograficky rozširujú. Rozpadom stabilného bipolárneho systému sa ešte viac oslobodili a stále intenzívnejšie (hlavne z dôvodu populačnej a informačnej explózie) nerešpektujú hranice a ďalšie atribúty suverénnych štátov. Preto sa nemožno čudovať, že niektorí autori, ako napríklad španielsky novinár a spisovateľ Ignacio Ramonet (1943) vo svojom diele Geopolitics of Chaos, označujú tento stav (proces) ako geopolitiku chaosu, a niektorí iní (napríklad Robert Kaplan alebo Simon Dalby) zasa ako geopolitiku anarchie. Už zmienený John A. Agnew a britský profesor geografie špecializujúci sa na geopolitiku Stuart Edward Corbridge (1957) vo svojej publikácii Mastering Space: Hegemony, Territory and International Political Economy tvrdia, že v povojnovom 140

141 období postupne došlo k rezignácii na konsenzus týkajúci sa definície a významu geopolitiky. Preto používajú termín nová geopolitika, a to v rámci širokého geopolitického diskurzu, ktorý podľa nich predstavuje spôsob vyjadrenia geografie medzinárodnopolitickej ekonomiky v rámci zahraničnopolitickej a hospodárskej praxe v podmienkach meniacich sa geopolitických systémov. V rámci takéhoto diskurzu, a najmä v prácach súčasných autorov na čele s Ó Tuathailom, tak nadobúda geopolitika celý rad významov. Možno pod ňou dokonca chápať všetky aktivity, ktoré smerujú k (re)organizácii priestoru alebo následkom ktorej dochádza k teritoriálnym zmenám (mocenským, administratívnym a pod.). Rovnakým pojmom možno označiť teórie a poznatky, ktoré sa získavajú pri štúdiu uvedených aktivít a procesov. Ó Tuathail, a najmä francúzska odborná obec, spájajú geopolitiku s celou škálou sfér, odvetví a činností, prakticky takmer so všetkými prejavmi ľudských a spoločenských aktivít. Mimo už niektorých zaužívaných spojení ako sú napríklad geopolitika chudoby či hladu alebo etnická geopolitika, sa možno v súčasnosti stretnúť aj s viacerými ďalšími geopolitikami, napríklad geopolitikou nerastných zdrojov, energetickou geopolitikou alebo geopolitikou poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu, geopolitikou kapitálu a tiež geopolitikou terorizmu, medzinárodného zločinu a drog, environmentálnou geopolitikou či geopolitikou kultúry, atď. Ó Tuathail a Dalby sa vo svojom poslednom významnom diele Rethinking geopolitics zaoberajú rozdielnym používaním a vnímaním geopolitiky koncepčnejšie. Zovšeobecňujú a systemizujú ju, a zároveň rozdeľujú na: a) populárnu, ktorú formujú médiá a literatúra; b) praktickú, ktorou sa realizuje zahraničná politika a používajú ju politické inštitúcie; c) formálnu, ktorá zahŕňa teoretické koncepcie a produkty strategických inštitúcií a akademickej sféry; a d) štrukturálnu, ktorá sa zaoberá súčasnými procesmi, javmi a tendenciami (napr. globalizáciou, šírením hrozieb a pod.) ovplyvňujúcimi správanie štátov a ich zahraničnú politiku. 141

142 Súhrnným výsledkom vyššie uvedených geopolitík, výsledkom hodnotenia i poznania geopolitickej produkcie a tiež jej medializácie, je rozmanité vnímanie diferenciácie a vývoja sveta (politická mapa sveta, hranice, mocenské štruktúry a pod.). Jeho súčasťou je aj geopolitická imaginácia, t. j. schopnosť vnímať postavenie sebe samej, skupiny ľudí, regiónu, štátu či zoskupenia v systéme sveta. Takýto proces však prispieva k mäteniu a prekrývaniu, k účelovej interpretácii a dezinterpretácii pojmu geopolitika i jeho použitiu. A tak možno hovoriť aj o geopolitike teoretickej, praktickej (konkrétnej, vecnej) a virtuálnej (vytváranej a modifikovanej podľa potrieb rôznych politických subjektov a aktérov). 4.4 Geopolitika ako politika a politická aktivita Z dosiaľ uvedených informácií, definícií a percepcií geopolitiky vyplýva, že základnými atribútmi geopolitiky sú aktivita, pohyb a vývoj. Nech už je percepcia geopolitiky akákoľvek, vždy sa v rámci nej stretávame s priestorom predstavujúcim arénu politických síl a subjektov, s priestorom, ktorý je formovaný a organizovaný rôznymi politickými aktivitami. Všadeprítomná je tiež aktívna zložka geopolitiky politika. Samotná politická aktivita vždy predstavuje istý pohyb moci, ktorý sa realizuje nielen v rámci určitej hierarchie, ale tiež v určitom priestore. Preto vnímať geopolitiku ako politiku a politickú aktivitu je úplne prirodzené. Mnoho súčasných autorov takýmto zspôsobom aj geopolitiku prezentuje. Príkladom je Kissingerove poňatie zahraničnej politiky ako geopolitiky, čím je zároveň dokumentovaný posun vnímania geopolitiky od teórie strategických koncepcií a doktrín k politike medzinárodných vzťahov a ku konkrétnej zahraničnej politike a diplomacii. Mnoho súčasných autorov odborníkov na geopolitiku takéto poňatie akceptuje, zároveň sa ju však snažia prezentovať ako špecifickú aktivitu vyvíjanú v rámci prebiehajúcich politických procesov. Súčasne ju spájajú s ďalšími význammi. Jednu z najlepších interpretácií, ktorá implicitne prezentuje geopolitiku ako proces politických aktivít, poskytuje Cohen. Tvrdí, že na svet ako všeobecný, 142

143 organický či skôr žijúci systém možno nazerať a študovať ho prostredníctvom vzťahov medzi politickými štruktúrami (subjektmi) a ich operačným prostredím (priestorom). Interakcie týchto zložiek produkujú geopolitické sily, ktoré tento systém formujú a orientujú ho k novej úrovni (a kvalite) rovnováhy. Geopolitiku s politickou praxou spájajú aj prístupy, ktoré ju charakterizujú ako spôsob realizácie národných (štátnych, aliančných) záujmov vychádzajúcich alebo vyplývajúcich zo vzájomných vzťahov medzi geografickými a politickými faktormi. Uvedené faktory totiž významným spôsobom formujú a ovplyvňujú najmä zahraničnú politiku jednotlivých štátov. Aj preto viacerí autori vnímajú geopolitiku tiež ako praktickú politiku, a to tak vo svetovom, ako aj v regionálnom a národnom merítku. V špecializovanom pracovisku v Paríži Centre de Recherches et d Analyses Geopolitiques (CRAG), kde geopolitiku skúmajú ako politickú aktivitu (ale aj v ďalších významoch), pod pojem geopolitika zahŕňajú tiež rôzne typy a prejavy mocenskej rivality v priestore, ktoré sa stávajú predmetom diskusií a sporov. Pre francúzske poňatie je typické rozlišovanie geopolitiky na: a) vonkajšiu zaoberajúcu sa problematikou vonkajších hraníc, medzinarodných konfliktov, atď.), a b) vnútornú zaoberajúcu sa problematikou územného správneho usporiadania, politických strán, atď. Agnew a Corbridge vnímajú geopolitiku, či už starú alebo novú, ako aktívny proces formovania nového geopolitického systému, pričom tento prístup ďalej rozvíjajú a definíciu geopolitiky spřesňujú. Geopolitikou sa v ich poňatí rozumie proces členenia (diferenciácie a organizácie) globálneho priestoru rôznymi subjektmi (štátmi, zoskupeniami, alianciami, medzinárodnými organizáciami, transnacionálnymi korporáciami, firmami, společenskými hnutiami, teroristickými skupinami) na určitom teritóriu, vo sfére záujmov a politicko-hospodárskeho vplyvu, cez ktoré je svetové hospodárstvo riadené a ktoré je intelektuálne vedecky interpretované a prezentované ako prirodzený systém, v rámci ktorého sa svet diferencuje na oblasti rozvinuté a zaostalé, spriatelené a ohrozené a pod. I často citovaný Ó Tuathail hovorí o geopolitike ako o politickej aktivite, ktorú charakterizuje ako společenskú konštrukciu priestoru a času v praxi vládnutia, alebo 143

144 ako politiku priestorovo modifikujúcu globálnu politiku. Vo svojich prácach uvádza aj špecickejšie, užšie poňatie, keď geopolitiku interpretuje ako formu vládnutia, resp. výkonu moci. 4.5 Geopolitika ako nástroj politickej a geografickej premeny sveta a spoločnosti V nadväznosti na percepciu geopolitiky ako praktickej politiky a politickej aktivity je nevyhnutné zaoberať sa z celého radu jej podôb i tou najvyššou, ktorú predstavuje organizácia a riadenie sveta (na globálnej úrovni) a medzinárodného priestoru (na regionálnej úrovni). Najvyššiu preto, že ide o aktivitu, ktorú možno považovať za skutočné umenie. Geopolitiku, samozrejme, nie je možné zužovať len na zahraničnú politiku, pretože v tomto ponímaní by jej súčasťou bola akákoľvek politická aktivita, ktorá má priestorové konzekvencie a vedie ku zmenám na politickej mape sveta (kontinentu, regiónu), a to nielen z administratívneho, ale aj mocenského a hierarchického hľadiska. V diskusii s vyšie uvedeným možno geopolitiku definovať ako vedomú (viac či menej organizovanú) politickú aktivitu, často podporenú viac či menej špecifickou teóriou (koncepciou, doktrínou), vyjadrovanou rozmanitými politickými programami, plánovanými i spontánnymi akciami, smerujúcu podľa postavenia, povahy a záujmov ich nositeľa (nositeľov) k nasledujúcim cieľom: 1) K žiadúcej organizácii celého sveta, resp. jeho makroregiónov, to znamená k vytvoreniu nového geopolitického systému, ktorý by napĺňal predstavy a záujmy celého ľudstva alebo aspoň jeho väčšiny, v tradičnom duchu potom k naplneniu cieľov a záujmov najvýznamnejšieho alebo najsilnejšieho aktéra systému a vyznačoval by sa dlhodobou stabilitou. V ideálnom prípade je cieľom takejto geopolitiky mierové usporiadanie sveta, pričom nasledovať by malo spravodlivé (rešpektujúce rovnosť zainteresovaných subjektov, členov svetového systému), prípadne demokratické usporiadanie 144

145 (rešpektujúce rozdielne kultúry, hodnotové systémy a záujmy). V skutočnosti, napriek určitým snahám, v súčasnosti nie sú takéto ciele reálne na globálnej úrovni kooperatívne a koncepčne realizované. Na globálnej úrovni sa taká činnosť realizuje v rámci samostatného i blokového pôsobenia a súperenia svetových veľmoci a ich aktivít v interakcii (v spolupráci) s najdôležitejšími medzinárodnými organizáciami. Geopolitická aktivita na globálnej úrovni je vlastná hlavne svetovým medzinárodným organizáciám v čele s OSN. Ide najmä o aktivity a akcie, ktoré by mali prispievať k mierovému riešeniu regionálnych ozbrojených konfliktov. 10 Vzhľadom k obmedzenému mandátu mierových síl OSN je však efekt mierových akcií a ich vplyv na mierové usporiadanie sveta tiež veľmi obmedzený. Ďalšie veľmi dôležité aktivity geopolitického charakteru vyvíja OSN a jej organizácie v rámci pomoci rozvojovým krajinám a tiež pri riešení ekonomických, sociálnych, environmentálnych a bezpečnostných globálnych problémov ľudstva. 11 Ich dlhodobým cieľom je lepšia organizácia a stabilnejší sociálny a ekonomický systém sveta, ktorý možno docieliť postupným zoslabovaním polarizácie Sever Juh, čiže medzi vyspelými rozvinutými a rozvojovými krajinami sveta. Významnejšie geopolitické aktivity až na úrovni globálnych dopadov (zvlášť ekonomických) uplatňujú medzinárodné inštitúcie ako sú Medzinárodný menový fond (IMF), Svetová banka (WB) alebo Svetová obchodná organizácia (WTO), a tiež také organizácie ako je napríklad Greenpeace. Bohužiaľ, príkladov nezištnej snahy najväčších veľmocí riešiť veľké problémy ľudstva v jeho prospech, resp. v záujme jeho slabšej väčšiny nie je mnoho. Veľmociam zväčša ide o to ako zvrátiť či prispôsobiť alebo úplne zmeniť geopolitické rozdelenie sveta podľa svojich vlastných predstáv, získať dominantné postavenie alebo aspoň docieliť geopolitickú rovnováhu. Najvýznamnejšími subjektmi (organizáciami) 10 Bližšie pozri: IVANČÍK, R. JURČÁK, V Mierové operácie vybraných organizácií medzinárodného krízového manažmentu.liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika, s. ISBN Bližšie pozri: IVANČÍK, R. KELEMEN, M Globálne problémy ľudstva. Košice : Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, s. ISBN

146 realizujúcimi geopolitické aktivity boli a sú vojensko-politické pakty ako napríklad NATO, v minulosti Varšavská zmluva a ešte dávnejšie Trojspolok, mocnosti Dohody alebo štáty Osi. Výsledkami ich aktivít boli nielen dve svetové vojny a viaceré ozbrojené konflikty, ale aj Jaltská či Postupimská dohoda a tiež studená vojna. V období studenej vojny išlo na najvyššej úrovni geopolitiky o vytvorenie a udržanie strategickej vojenskej rovnováhy oboch antagonistických blokov. Vo finále veľkého súperenia, v období tzv. reaganomiky či reaganopolitiky, sa posilňovala geoekonomická prevaha USA a Západu, ktorá nakoniec viedla k úpadku a kríze ZSSR a socialistickej sústavy, k rozpadu Varšavskej zmluvy, Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a k celkovej zmene geopolitického systému sveta. Na makroregionálnej (panregionálnej) úrovni patria do tejto kategórie snahy společenstviev štátov usilujúcich sa o kvalitatívne vyšší stupeň integrácie umožňujúcej nielen zlepšenie pozície zoskupenia ako celku, ale i jednotlivých členských štátov zoskupenia. Často sa tak deje v interakcii s okolitým svetom, v reakcii na zostrujúcu sa globálnu konkurenciu alebo v súvislosti s nutnosťou riešiť ďalšie globálne problémy. Typickým príkladom takýchto aktivít je rozširovanie NATO (geografické šírenie vojenskopolitickej stability) a najmä proces európskej integrácie v rámci Európskej únie (širenie ekonomickej stability). 2) K ovládnutiu konkrétnych pozícií a oblastí sveta, konkrétneho územia (tento cieľ sa týka všetkých svetových mocností, expanzívnych štátov a regionálne zakotvených politických síl a ideológií USA, bývalý ZSSR, Rusko, Čína, fundamentalistické islamské štáty). Charakteristickým rysom takejto politiky je vyhlasovanie rôznych sfér záujmov (vplyvu), sprevádzané príslušnou politickou a stále silnejšou mediálnou aktivitou. Tá sa prejavuje jednak v podobe prepracovaných zahraničnopolitických koncepcií, vojenskopolitických doktrín, stratégií a plánov, a jednak v podobe hospodárskych aktivít (obchodnej expanzie). Procesy hospodárskej a politickej integrácie predstavujú geopolitické aktivity, ktoré významným spôsobom menia mapu sveta. 146

147 3) K upevneniu alebo získaniu (nájdeniu) vlastnej pozície v rámci už veľmocensky (geostrategicko-politicky) rozdeleného, resp. meniaceho sa sveta alebo regiónu (tento cieľ sa týka jednotlivých štátov). V rámci tejto formy geopolitiky možno rozlišovať nasledujúce základné aktivity: snahy o udržanie status quo (týkajúce sa hlavne bývalých veľmocí, ktorých vplyv slabne Francúzsko, Veľká Británia, Rusko), udržanie si niekdajšieho postavenia a vplyvu, ktorý sa súčasným vývojom v rôznych oblastiach sveta neustále oslabuje; snahy o pevnejšie medzinárodnopolitické zakotvenie a jeho inštitucionalizáciu formou integrácie do už existujúcich mocenských regionálnych zoskupení (aliancií, blokov); snahy po zviditeľnení sa štátov a ich pevnejšie zakotvenie v medzinárodnej hierarchii, resp. zlepšenie ich pozícií hlavne špecifickou zahraničnou politikou (týka sa predovšetkým nových, mladých štátov); nasilné riešenia individuálnych záujmov na úkor subjektov v podobnej alebo slabšej pozícii, prípadne riešenia, ktoré vyplývajú z nutnosti, z tlaku či aktivít mocností alebo silnejších susedov); snahy niektorých etník alebo regiónov o získanie medzinárodnej právnej subjektivity, o vytvorenie nového štátu. Najvýznamnejšie prejavy vyššie uvedených aktivít predstavujú na jednej strane snahy patriť do silnejšieho zoskupenia a na druhej strane snahy o vytvorenie vlastného štátu alebo aspoň o získanie autonómie v rámci existujúceho štátu. Aj preto nacionalismus ako určitý politický princíp možno považovať za príklad geopolitiky ako politiky, ktorá má vnútorný i vonkajší (geo)rozmer. Niektorí autori takéto snahy zovšeobecňujú alebo ich vysvetľujú špecifickým spôsobom. Napríklad austrálsky politológ a profesor geografie David Campbell (1961) nevníma národy, resp. štáty ako politické entity, ktoré sú stabilné v čase i priestore, ale ako subjekty, ktoré pociťujú neustálu potrebu znovu získavať a obnovovať svoju identitu a prejavujú tak permanentnú geopolitickú aktivitu. 147

148 Vhodný príklad geopolitickej aktivity, ktorá je významovo podstatne dôležitejšia, predstavuje politika jadrového zbrojenia a odzbrojenia. Nejde pritom len o súperenie veľmocí na globálnej úrovni v nedávnej minulosti, ale tiež o konfrontáciu voči zvyšku sveta, najmä jeho bohatej časti, a vydieračskú politiku regionálnych mocností v súčasnosti (India, Pakistan, Čína, Irán). 4) K realizácii akýchkoľvek záujmov rôznych subjektov politickej povahy (vrátane nevládnych organizácii), ktoré vo svojom dôsledku znamenajú určitú organizáciu, resp. reorganizáciu priestoru. Môže ísť napríklad o nové alebo inými silami riadené územno-správne členenie, alebo o upevnenie či zmenu pozícií na regionálnej, lokálnej alebo mestskej úrovni. Geopolitické aktivity vyvíjané v rámci štátov, rovnako ako rôzne aktivity, ktoré presahujú štátne hranice, vykazujú vôbec najvyššiu rozmanitosť; a pokiaľ opomenieme separatizmus a snahu po vytvorení vlastného štátu, možno ich rozdeliť na: aktivity smerujúce k uzemno-správnej reorganizácii štátu, a to tak v zmysle horizontálnom (geografickom), ako aj hierarchickom (mocenskom); aktivity rôznych menšín snažiacich sa o získanie lepšieho, spravidla rovnoprávneho postavenia s majoritnou (štátotvornou) populáciou; aktivity spojené s realizáciou významných hospodárskych projektov (stavieb), či naopak so snahou zabrániť v ich realizácii; najčastejšie ide o aktivity, ktoré vyvolávajú lokálne a environmentálne konflikty, súvisiace najmä s projektovaním a výstavbou veľkých hospodárskych diel, ako sú napríklad jadrové a vodné elektrárne, diaľnice, rôzne veľkokapacitné objekty výroby a infraštruktúry a pod.; aktivity, ktoré nie je možné zaradiť medzi vyššie uvedené aktivity, ale ktoré sú spojené s presadzovaním určitých politických cieľov v určitých regiónoch alebo lokalitách. Tieto aktivity sa prejavujú najčastejšie v súvislosti s voľbami do zastupiteľských orgánov a ďalšími formami politického pôsobenia regionálne a lokálne orientovaných alebo zakotvených záujmových subjektov. Český vysokoškolský pedagóg Jiří Tomeš sa v tejto súvislosti zaoberá otázkou, či má takto 148

149 ponímaná geopolitika nejakú spodnú hranicu alebo nejaké minimálne merítko, v rámci ktorého ešte stále možno, alebo už nemožno hovoriť o geopolitike. Sám tvrdí, že nemá. Skôr je podľa neho vhodné hovoriť o význame a konkrétnych dopadoch takýchto aktivít. Nie je preto podľa neho dôležité, či sa nejaká aktivita bude označovať za geopolitickú, ako skôr o to, aký veľký priestor alebo akú veľkú časť spoločnosti ovplyvňuje. 149

150 Otázky na opakovanie: Stručne objasnite, ktoré vnímanie geopolitiky má najsilnejšiu tradíciu. Stručne objasnite ako bola vnímaná Mackinderova geopolitická teória. Stručne objasnite hlavné zásady Mahanovej geopolitickej doktríny. Stručne objasnite hlavné zásady Haushoferovej geopolitickej koncepcie. Stručne pojednajte o jednotlivých amerických doktrínach uplatňovaných po 2. svetovej vojne a vysvetlite, čo bolo ich cieľom. Stručne vysvetlite, čo bolo spoločným imperatívom sovietskych doktrín uplatňovaných po 2. svetovej vojne. Stručne vysvetlite význam práce Henryho Kissingera pri prepojení americkej geopolitiky s reálnou zahraničnou politikou. Stručne objasnite geopolitický prístup reasoning. Stručne objasnite súčasné anglo-americké vnímanie geopolitiky. Stručne objasnite s akými sférami spája geopolitiku súčasná francúzska odborná obec. Stručne vysvetlite rozdelenie súčasnej geopolitiky podľa Ó Tuathaila a Dalbyho. Stručne objasnite pojem geopolitická imaginácia. Stručne objasnite dôvody, prečo je možné geopolitiku vnímať ako politiku alebo politickú aktivitu. Stručne objasnite, čo spája geopolitiku s politickou praxou. Stručne pojednajte o vnímaní geopolitiky ako politickej aktivity z pohľadu Agnewa, Corbridga a Ó Tuathaila. Stručne objasnite, čo možno považovať za najvyššiu formu geopolitiky ako politickej aktivity a prečo. Stručne objasnite jednotlivé ciele geopolitiky ako politickej aktivity. 150

151 Odporúčaná literatúra: AGNEW, J. CORBRIDGE, S Mastering Space: Hegemony, Territory and International Political Economy. New York : Routledge, s. ISBN AGNEW, J Geopolitics: Re-Visioning World Politics. New York : Routledge, 2004, 2 nd ed. 276 s. ISBN BLOUET, B. W The imperial vision of Halford Mackinder. In Geographical Journal, Vol. 170, Issue 4, pp BLOUET, B. W Global Geostrategy: Mackinder and Defence of the West. New York : Routledge, ISBN BRZEZINSKI, Z Velká šachovnice. K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha. Praha : Mladá Fronta, s. ISBN COHEN, B. S Geopolitics of the World System. Lanham : Rowman & Littlefield, s. ISBN DALBY, S. Ó TUATHAIL, G Rethinking Geopolitics. New York : Routledge, s. ISBN DALBY, S. ROUTLEDGE, P. Ó TUATHAIL, G The Geopolitical Reader. New York : Routledge, s. ISBN HNÍZDO, B O současné politické geografii a současné geopolitice. In Mezinárodní vztahy, 1995, roč. 30, č. 4, s ISSN HNÍZDO, B Základní geopolitické teorie. In Mezinárodní vztahy, 1994, roč. 29, č. 4, s ISSN CHAPMAN, B Geopolitics: A Guide to the Issues. Santa Barbara : ABC- CLIO. 261 s. ISBN KREJČÍ, O Mezinárodní vztahy. Praha : Ekopress, 2010, 4. vyd. 752 s. ISBN